Mám pocit, že v poslednej dobe sa v našej cirkvi príliš zaoberáme slovensko-maďarskými vzťahmi, miesto toho, aby sme sa zaoberali dôležitejšími vecami. Pokúsim sa v nasledujúcich riadkoch načrtnúť veci, ktoré nás možno majú viac páliť, o ktorých treba viac diskutovať.
Zároveň tiež poskytnem svoj pohľad – pohľad laika, ktorý aktívne slúži v našej cirkvi – na dané veci.
Upozorním ešte na jednu vec: pokúste sa nebrať dané veci osobne. Budem vyslovovať určité vyhlásenia, posnažím sa pomenovať niektoré veci, pričom už vopred je jasné, že daná veta sa nebude dať použiť na 100% prípadov. Ak teda poviem, že napr. naši presbyteri nečítajú Bibliu, tak sa nesnažím uraziť tých presbyterov, ktorí ju čítajú, skôr poukazujem na to, že takýchto je menšina. Nebudú to výčitky, ako skôr pomenovanie vecí, kde máme medzery.
Aké teda máme problémy v našej cirkvi? Na začiatok poviem, že jeden z veľkých problémov je nedeľné kresťanstvo. Predstava priemerného reformovaného kresťana v našich zboroch je tá, že všetko, čo je jeho povinnosťou ohľadom cirkvi, je platiť cirkevnú daň, ísť v nedeľu do kostola, pri východe hodiť pár centov do pokladničky, určite ísť k Večeri Pánovej, ak sa tomu nedá vyhnúť, tak aj raz za čas dojsť na brigádu ku kostolu. Plus mínus drobné odchýlky – niekto chodí na brigády častejšie (aspoň po materiálnej stránke sa stará o zbor), niekto príde do kostola aj počas týždňa (väčšinou ženy), prípadne na biblickú.
A tam to končí. Chýba osobná zbožnosť, osobné poznanie Boha, zapálenie, zápas o svet, ktorý je tam vonku. Pri rozhodnutiach v zbore sa nespoliehame na Boha a Jeho nariadenia, ale výhradne na osobné názory, osobné skúsenosti. Argumentácia založená na Biblii úplne absentuje. Starší, ktorí sú príkladom v žití kresťanského života, vo svedectve, vo vedení mladších, takmer absentujú v našich zboroch.
Nedeľné kresťanstvo sa prejavuje veľmi vážne. Nazvem to jedným slovom: „neochota„. Je to jednak neochota fungovať ako kresťan aj mimo nedele – „Veď treba aj žiť, nielen sa modliť.“, „Netreba to prehánať.“ A tiež neochota byť štedrým voči cirkvi – čo sa týka času, ktorý venujeme službe, ale aj materiálnemu. Naša cirkev postráda misionárov, ktorý by sa venovali svetu okolo, diakonov, ktorý by slúžili vnútri cirkvi. Pravdupovediac, neviem, ako je možné, že to nikoho nehnevá …
„A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo“ (Ef 4, 11-12)
Biblia hovorí, že to nie sú len farári, presbyteri, iní funkcionári, ktorí majú volať ľudí do kostola. Máme to byť my všetci. Tí vyššie spomenutí sú tu na to, aby učili a podporovali nás, ktorí už v cirkvi sme.
Ďalšia vec, na ktorú treba poukázať, sú naše presbytériá. Tieto by mali viesť a dohliadať na zbory najmä po duchovnej stránke. V súčasnej dobe je však povedomie také, že priemerné presbytérium je kolektív ľudí, o ktorých sa predpokladá, že prví prídu na brigádu, ak bude treba. Nájdu sa jednotlivci, ktorí vidia veci inak, snažia sa apelovať na záležitosti, ktoré boli vyššie spomenuté – v mnohých prípadoch sú však prevalcovaní väčšinou.
Jednou z ďalších funkcií presbytéria je tiež kontrola farára – či sa stará o zbor, či kázne posúvajú zbor ďalej, či jeho pasenie Božieho stáda je v poriadku. V skutočnosti však, ak nejaká kontrola existuje, tak sa opäť obmedzuje len na materiálne veci – že farár páli príliš veľa elektriny, že je vysoký účet za elektrinu.
Presbytérium je tiež orgán, ktorý vykonáva cirkevnú disciplínu. To znamená, napomína tých, ktorí nežijú podľa kresťanských zásad, prijíma aj prísnejšie varovania (vylúčenie od Večere Pánovej). V tomto naše presbytériá zlyhávajú. Kontakt presbytéria a radových veriacich vlastne neexistuje – kedy s vami presbyter rozprával ako presbyter, starší zboru, starší vo viere?
Existuje stereotyp (vžitý názor), ktorý pretrváva v našich zboroch a našich veriacich – o tom, že farár má (minimálne v duchovnej úrovni) vyššie postavenie v zbore, ako ktorýkoľvek veriaci. Tento názor je tak hlboko vžitý v našich veriacich, že to vedie k rozdeleniu cirkvi – farárovi sa prenecháva duchovné pole v zbore, o materiálnu stránku chodu sa väčšinou stará presbyterstvo.
Vzniklo tiež akoby nepísané pravidlo – že v niektorých veciach sa slová farára nespochybňujú. Nedávny príklad: vyhlásenie farára, že pri sobáši musí byť aspoň jeden zo svedkov reformovaného vierovyznania. Miesto toho, aby došlo k vydiskutovaniu tejto veci s farárom (ktorá nemá oporu ani v Biblii, ani v zákonoch našej cirkvi), tak skôr sa uvažuje, ako sa tomu vyhnúť, a prečo sa nepodvoliť a nepostaviť aj tretieho svedka, ktorý tam bude len kvôli splneniu tejto podmienky.
Nemyslím si, že tento stav spôsobili samotní farári – i keď by sa našli prípady, keď si to dotyční možno myslia. Na druhej strane – ešte som nepočul, aby to niektorý farár opakovane kázal z kazateľnice.
Ak by som sa mohol niečo spýtať našich farárov, asi jedna z otázok by bola: „Ako sa zmenilo vaše kázanie odvtedy, čo ste nastúpili do služby?“
Očakával by som, že v odpovediach by sa objavilo zlepšenie, ktoré prichádza s určitým opakovaním nejakej činnosti, akási rutina … a viac mi nenapadá. Opýtal by som sa ešte jednu otázku: „A ako sa zlepšilo vaše kázanie odvtedy, čo ste nastúpili do služby?“
Lebo je to naozaj tak – aj kázanie farára by sa malo rokmi zlepšovať. Nielen po obsahovej stránke, ale aj po formálnej. Je veľmi zlé, ak farár aj po 10 rokoch každotýždenného kázania číta kázeň a papiera. Dokonca tak, že takmer nevníma ľudí, ktorí sú v kostole.
Toľko veci, ktoré si všímam, a ktoré by sa mali zmeniť. Ako to teda dosiahnuť?
Začnime od vedenia zboru. Úlohou farára je mať ohromujúcu kázeň v nedeľu pre celý zbor a osobné svedectvo počas týždňa pre zopár svojich ovečiek. Priznajme si to: farár nie je sám schopný zvládnuť všetku prácu v zbore. To by sme potom nemali zbory, stačili by farári, aby ľudia boli spasení.
Čo však farár zvláda, je venovať sa pár ľuďom – napr. presbyterom a ich bezprostredným rodinám. Starať sa o ich duchovný život, viesť ich, vychovávať. Je jedno, či pri samostatných sedeniach, alebo na biblickej hodine, alebo akomkoľvek pravidelnom stretávaní sa.
Títo sa potom majú venovať ďalším. Podobne ako to robil farár – či už počas špecifických príležitostí, ako sú biblické hodiny, detské besiedky, mládeže, konfirmačné prípravy, alebo aj mimo toho – navštevovaním členov zboru.
Keď už sme pri navštevovaní členov zboru – toto je nevyhnutnosť. Nie len vtedy, keď je niekto chorý, keď to potrebuje, alebo keď má sviatok, ale najmä mimo toho. A nielen tých, čo sú pravidelne v kostole, ale najmä tých ostatných – to je naše misijné pole, ktorému sa musíme venovať.
Čo sa týka presbyterov – musia znovuobjaviť svoju skutočnú úlohu v zbore. A tou nie je dobrovoľník pri brigáde na fare, ale najmä duchovný vodca zboru – to bol pôvodný účel presbyterskej služby. Presbyter musí sám rásť v poznávaní Pána, a aj naozaj svojim životom svedčiť o tom, aké úžasné je kráčať s Bohom. A tiež musí viesť ostatných týmto smerom. V anglickej literatúre sa pre označenie presbytera používa aj slovo „overseer“, čo sa dá doslovne preložiť ako „dohliadač“. Potrebujeme takýchto duchovných dohliadačov v našich zboroch.
Uvedomelé presbyterstvo (alebo skupina ľudí fungujúca ako presbyterstvo) spolu s farárom majú šancu obživiť zbor. A to nielen do takej miery, že to bude na úžitok členom zboru, ale aj jeho širšieho okolia.
Takýto prístup by bol v súlade s duchom hore citovaného verša. A nevidím spôsob, ako by sa to dalo robiť inak.
Jednu vec je potrebné povedať na záver – nech sa pozrieme na ktorúkoľvek oblasť v našej cirkvi, akoby nám chýbali ľudia, ktorí budú v danej oblasti pôsobiť. Je tiež na nás všetkých, aby sme takých ľudí vyhľadávali, povolávali do služby a dávali im v nej priestor.
