Predtým, v Pánovom dni 16, sme hovorili o hrobe Pána Ježiša. Ale spomenuli sme aj ostatné hroby. Hroby starého otca a starej mamy, hrob niekoho, koho sme poznali. Ľudia, ktorí zomrú sú prinesení na cintorín a tam sú pochovaní. Častokrát je na hrob položený náhrobný kameň, spomínajúc toho, ktorý tam bol pochovaný. Ak to bol tvoj dedko, môžeš povedať: „Dedko je tu.“ Keď starý otec zomrie, krátka správa je vytlačená v novinách. Ak miloval Pána, správa v novinách bude takáto: „Pán si vzal k sebe nášho milovaného starého otca.“ Potom je spomenuté jeho meno, a častokrát je pridaný verš z Biblie. Ako je možné niečo také povedať? Je starý otec v hrobe a zároveň s Bohom v nebi? Áno, oboje je pravda. V Pánovom dni 22 sa hovorí, že duša je okamžite vzatá do neba. A neskôr, keď sa Pán Ježiš vráti, hrob bude otvorený. Potom sa duše Božích detí vrátia na zem. Prídu späť vo svojich obnovených telách. A vždy budú s Bohom.
Vidíš, že umieranie nie je také zlé, ako sa zdá. A keď naozaj chceš vedieť prečo, mal by si ísť späť v Katechizme. Pozri si znova Pánove dni 16 a 17. A to nie je všetko. Na úplnom konci apoštolské vierovyznanie hovorí o večnom živote. Nie je to krásne? Koniec apoštolského vierovyznanie spomína niečo, čo nemá koniec. Hovorí o večnom živote. Telo je osláveným telom. A duša je opäť zjednotená so svojim obnoveným telom. A ako duša v oslávenom tele môžeš byť s Pánom navždy. Vieš, čo je milé? Už teraz si môžeme začať užívať tú slávnosť. Lebo ty a ja vieme, že patríme Pánovi, navždy. A to ťa robí šťastným. Keď si v škole, i keď si doma. Keď študuješ, alebo sa hráš nejakú hru, alebo ležíš chorý v posteli. Vždy šťastný. Budúca slávnosť začína už dnes. A prekoná tvoje najväčšie sny.
