Na severe Anglicka dolujú uhlie už po stáročia. Dostali sa kilometre a kilometre ďaleko od vstupnej šachty, až pod more – a tam je potom nebezpečenstvo, že sa muži stratia. Počul som o dvoch starých baníkoch, ktorí zablúdili. Svetlo im dohorelo a oni boli blízko toho, že prídu o svoje životy. Po dlhom blúdenia si sadli a jeden z nich povedal:
„Sadnime si úplne ticho a skúsme, či nebudeme cítiť pohyb vzduchu, pretože ten vanie vždy smerom k šachte.“
Sedeli tam dlhú dobu, keď zrazu jeden z nich pocítil jemné pohladenie po líci a vyskočil hore a zvolal:
„Cítil som to.“
Šli smerom, ktorým vanul vzduch a dostali sa k šachte.
Niekedy takto Boh fúkne a dotkne sa našich duší. Môže to byť také jemné a nežné, že si to sotva uvedomíte; ak sa to však stane, neuhýbajte tomu. Ďakujte Bohu, že k vám hovoril a chváľte ho za to. A nech sa stane čokoľvek, nechoďte opačným smerom. Poddajte sa tomu a nechajte sa tým viesť a dostanete sa z temnoty, z poviazania, zo smútku, do večného svetla a radosti.
