Pred nejakým časom bola na mori loď, ktorá bola na love veľrýb, a bola preč už asi tri roky. Otec jedného z námorníkov mal na starosti maják a čakal na svojho syna, kedy sa vráti domov. Bol už čas návratu tej lode.
Jednej noci prišla strašná búrka. Tento otec zaspal a zatiaľčo spal, svetlo majáka mu vyhaslo. Keď sa zobudil, pozrel sa smerom na pobrežie a uvidel stroskotanú loď. Hneď sa bežal pozrieť, či by tam ešte nebol niekto, koho by mohol zachrániť. Prvé telo, ktoré plávalo na hladine smerom k pobrežiu bolo, na jeho veľký smútok a prekvapenie, telo jeho vlastného syna! Vyzeral toho chlapca mnoho dní. Teraz chlapec prišiel na dohľad domova a zahynul, pretože jeho otec nechal vyhasnúť svoje svetlo!
Myslel som na to, aký príklad otcov a matiek dneška, ktorí nechajú svoje svetlo vyhasnúť! Necvičíte svoje deti pre Boha a pre večnosť. Nežijete tak, akoby bolo niečo po tomto živote. Stále milujete veci, ktoré sú tu na zemi miesto tých tam hore a výsledkom je, že deti neveria tomu, ýe na kresťanstve niečo je. Možno najbližší krok, ktorí urobia ich môže doviesť do večnosti. Nasledujúci deň môžu zomrieť bez Boha a bez nádeje.
Z Moody’s Stories – Incidents and Illustrations,
preložil Pavol Gurbaľ
