Poklady z plechovky od kávy

Niekedy prídu životné lekcie z miest, z ktorých by sme to neočakávali. Nedávno, poučenie pre mňa prišlo od detí z našej štvrte.

Naša štvrť bola zámerne projektovaná na to, aby povzbudzovala vzťahy v komunite. Jej 98 domov má jednu zastávku autobusu, spoločný bazén, parky a futbalové ihrisko. Vlastnenie akejkoľvek z týchto vecí by bola pre väčšinu z nás nemožná. Ich spoločné vlastnenie ich robí dostupným pre všetkých nás. Avšak tieto zdieľané priestory, oblasti, ktoré nás raz viazali dokopy, začali nás rozdeľovať.

Spoločné priestory sú výborná myšlienka, avšak starostlivosť o ne tiež niečo stojí. Ak sme mali udržiavať naše spoločné priestory, museli sme zaviesť poplatky. Pre niektorých bola cena príliš vysoká. Chceli zatvoriť bazén a nechať, aby sa z parkov stala préria.

Avšak iní zase rozpoznali, že tieto verejné miesta boli viac, ako len miesta, kde mohli vypustiť a potom pozbierať svoje deti. Tie miesta ponúkali príležitosť precvičovať svoje „susedovanie“.
Hrozba zvyšovania poplatkov vyvolala mnoho rozhovorov. Ako člen komisie som si bol plne vedomý napätia a nepokojov, ktoré vypukli v našej štvrti. Keď som písal list mojim susedom, klopanie na dvere prerušilo moje písanie. Otvoril som dvere, aby som za nimi našiel štyri malé deti. Niekoľko ďalších stálo na našej príjazdovej ceste. Pozdravili ma a potom s jednoduchým a pevným odhodlaním mi neočakávane podali ťažkú plechovicu od kávy.

„Čo to je?“, opýtal som sa.
„Počuli sme, že naša štvrť má problémy, tak sme urobili stánky s limonádou. Tu sú peniaze. Prepočítali sme ich … asi päťkrát. Je to 48.88$. Dovi.“ S týmto, vyskočili preč z mojej garáže a šli sa späť hrať. Bola to dokonalá forma udri-a-uteč štýlu. So slzami na krajíčku som sa im poďakoval a zavrel dvere. Zaujímalo ma, čo za problémy si všimli a čo započuli, keď sa o tom rozprávali ich rodičia. Cítiac napätie, odmietli o tom klebetiť alebo nezaujímať sa o to alebo rezignovať. Namiesto toho rozhodli sa postaviť tejto výzve ako spoločenstvo, s kreativitou a štedrosťou.

Vrátil som sa k svojmu počítaču a povedal mojim susedom tento príbeh. Zrazu sa rozhovory v našej štvrti zmenili čo do obsahu aj do tónu, v ktorých prebiehali. Strach z nedostatku peňazí vystriedali rozhovory o tom, čo tieto úžasné deti urobili. Inšpirovaní týmito deťmi, 10 domácností sa rozhodlo tiež vypísať šek na $48.88.

Skombinovali sme tieto dary s tým z kávovej plechovky. Potom sme vymenili piesok v pieskovisku, nahradili staré futbalové siete a postavili spoločný basketbalový kôš. Nikto sa nesťažoval.

Duch daru týchto detí zapustil korene a prekvital. Na jar sa 150 detí spojilo, aby dali dokopy 2000 plastových vajíčok naplnených darovanými sladkosťami. Každý deň na 4. júla štedrí susedia zaobstarajú ohňostroj pre všetkých, ktorý pritiahne pozornosť aj ľudí z iných štvrtí. Rodičia sa stretávajú každý deň na zastávke autobusu a zdieľajú príjemné slová a horúcu kávu. Keď dieťa z nášho susedstva zomrelo, počas detského triatlonu sa vyzbieralo niekoľko tisíc dolárov.

Moja štvrť nie je cirkev, avšak deti, ktoré tam žijú mi dali neoceniteľné lekcie. Najväčší dar v plechovke od kávy nebolo to, čo bolo v nej, ale čo sa za ňou skrývalo. Spoločenstvá – dokonca aj zbory – sa obávajú o veci ako majetky, členstvo a peniaze. Vážny rozhovor, predstavivosť a pracovanie spolu sú dobrým protijedom na naše obavy. Všetko, čo je treba sú detské oči a srdce. To znie pozoruhodne podobne tomu, čo Ježiš raz povedal …