Keď som pred pár rokmi bol v St. Louis, bol tam človek, ktorý žil vo výšinách bezbožného života, avšak vo svojej ranej dospelosti poznal Krista. Prišiel do miestnosti na rozhovory, bol doslova zlomený. Okolo polnoci tento starý muž trasúc sa predstúpil pred Boha a bol zachránený. Utrel si svoje slzy a vybral sa domov.
Nasledujúci večer som ho videl v publiku so strašným výrazom na tvári. Hneď ako som dokončil kázanie, šiel som za ním a povedal:
„Môj dobrý priateľu, hádam ste len nešli naspäť do temnoty?“
Povedal on: „Och, pán Moody, bol to najúbohejší deň v mojom živote.“
„To už prečo?“
„No, toto ráno, hneď ako som sa naraňajkoval, som vyštartoval. Mám veľa detí, vydatých/oženených, v tomto meste a oni majú rodiny; strávil som celý deň tým, že som ich obchádzal a hovoril som im o tom, čo pre mňa Boh urobil. Povedal som im, ako som okúsil spasenie, so slzami tečúcimi dolu tvárou. A, pán Moody, nebolo by jediného dieťaťa, ktoré by sa mi nevysmievalo!“
To ma prinútilo myslieť na Lóta v Sodome. Je strašné pre človeka, ktorý odpadol od viery, mať deti, ktoré sa z neho vysmievajú. Ale je napísané: „tvoje odvrátenia ťa budú karhať. A tedy poznaj a vidz, že je to zlá vec a horká, že si opustila Hospodina, svojho Boha.“
Z Moody’s Stories – Incidents and Illustrations,
preložil Pavol Gurbaľ
