Dobre si pamätám, ako v mojej rodnej dedine v Novom Anglicku bolo zvykom, že keď smútočná procesia opúšťala kostol, odbiť zvonom toľkokrát, koľko rokov mal zosnulý.
Ako nedočkavo som počítal tie údery, aby som vedel, s koľkými rokmi života môžem ja počítať! Niekedy tam bolo 70 alebo o 80 úderov a mne sa uľavilo, keď som na to myslel. Mám pred sebou toľko rokov života. Avšak inokedy bolo odbitých len zopár rokov života a vtedy ma pochytil strach, keď som myslel na to, že aj ja budem možno obeťou toho strašného monštra, Smrti. Smrť a súd boli pre mňa neustálymi zdrojmi strachu, až dokiaľ som si neuvedomil, že ani jeden z nich nebude mať moc nad Božím dieťaťom. Vo svojom liste Rímskym, apoštol Pavol ukázal, v tom najpriamejšom jazyku, že nieto odsúdenia pre dieťa Božie, ale že ono už nie je pod zákonom a v epištole Korintským nám hovorí, že „je duševné telo, je i duchovné telo“, „a jako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“
Z Moody’s Stories – Incidents and Illustrations,
preložil Pavol Gurbaľ
