Pár rokov dozadu som chcel vysvetliť môjmu synovi, čo znamená viera, tak som ho položil na stôl. Bol vtedy maličký, asi dva roky. Postavil som sa asi meter dozadu s povedal som.
„Willie, skoč.“
Chlápätko povedalo: „Oci, ja bojím.“
Povedal som: „Willie, ja ťa chytím. Len sa pozeraj na mňa a skoč.“
Chlápätko sa pripravilo na skok, ale potom sa pozrelo dole a povedalo „Ja bojím.“
„Willie, či som ti nepovedal, že ťa chytím? Či si myslíš, že ťa ocko podvedie? Tak, Willie, pozri sa mi priamo do očí a skoč – a ja ťa chytím.“
Chlapček sa pripravil po tretíkrát na skok, ale pozrel na podlahu a povedal:
„Ja bojím.“
„Nepovedal som to, že ťa chytím?“
„Áno.“
Nakoniec som povedal: „Willie, nespúšťaj svoje oči zo mňa.“ A ako som sledoval chlapčekove oči, povedal som: „Teraz skoč. Nepozeraj na podlahu.“ – a on skočil do mojej náruče.
Potom mi povedal: „Chcem skočiť ešte raz.“
Postavil som ho naspäť a v momente, ako sa dostal na stôl, skočil. A potom, keď bol na stole a ja som stál jeden a pol alebo dva metre od stola, len som ho počul zakričať: „Oci, už idem!“ a mal som akurát čas na to, aby som priskočil k stolu a chytil ho. Vyzeralo, že do mňa vkladá príliš veľkú dôveru. Avšak nemôžete vložiť príliš veľkú dôveru v Boha.
Z Moody’s Stories – Incidents and Illustrations,
preložil Pavol Gurbaľ
Obrázok: sxc.hu
