Keď sme s pánom Sankeym boli v Londýne, lady, ktorá navštevovala naše stretnutia bola prinesená do budovy na svojich nosidlách, neschopná chodiť. Na začiatku bola veľmi skeptická; avšak jedného dňa povedala svojmu sluhovi:
„Zoberte ma do prijímacej miestnosti.“
Po tom, čo som sa s ňou rozprával hodnú chvíľu o jej duši, povedala:
„Ale vy odídete späť do Ameriky a bude po všetkom.“
„Ale nie,“ povedal som, „bude to trvať naveky.“
Nevedel som ju presvedčiť, aby tomu uverila. Neviem, koľkokrát som sa s ňou rozprával. Nakoniec som použil príbeh o kyvadle v hodinách.
Kyvadlo si spočítalo, koľko tisíckrát ešte bude musieť tiknúť a začalo ho to odrádzať, a tak chcelo prestať. Potom si však pomyslelo: „Veď je to len jeden tik za druhým.“ – a pokračovalo v tikaní.
Tak je to aj v kresťanskom živote – iba jeden krok za druhým. To veľmi pomohlo tej lady. Začala si uvedomovať, že ak by mohla dôverovať Bohu, že dá dostatok milosti iba pre tento jeden deň, mohla by týmto istým spôsobom žiť zo dňa na deň. Hneď, ako si to uvedomila, už bola rozhodnutá.
Ale nikdy neprestala rozprávať o tom kyvadle. Sluhovia ju volali Lady Kyvadlo. Mala kyvadlo vystavené vo svojej izbe, aby jej pripomínalo to prirovnanie. Keď som odchádzal z Londýna, darovala mi hodiny – mám ich stále vo svojom dome.
Z Moody’s Stories – Incidents and Illustrations,
preložil Pavol Gurbaľ
Foto: sxc.hu
