Čínsky kalvinizmus prekvitá

Cirkvi, ktoré nasledujú kalvinistické učenie sú tretím najväčším kresťanským zoskupením na svete. V Číne dúfajú, že sa stanú náboženstvom elity.

Ján Kalvín bol Francúz, avšak v Ženeve si na neho tento týždeň spomínajú, pretože to bolo práve tu, kde vybudoval kalvinizmus. Pozvaný, aby zreformoval mesto v roku 1541, ako by sme ho dnes nazvali, ako manažérsky konzultant, vytvoril spojenectvo s otcami mesta. Počas nasledujúcich 20 rokov kázania a pastorácie zmenili toto maličké mesto, vtedy len s 10000 obyvateľmi, na model cirkevnej vlády a teológie, ktorá zmenila svet.

Jeho nasledovníci dnes tvoria tretie najväčšie cirkevné zoskupenie na svete. Svetová aliancia reformovaných cirkví potvrdzuje 75 miliónov členov, a i keď je to nižšie číslo ako 80 miliónov Anglikánskeho spoločenstva, nie je to nafúknuté o 25 miliónov bežných Angličanov v Británii.

Napriek tomu, že kalvinizmus mizne v západnej Európe a Severnej Amerike, zažíva neobyčajný úspech v Číne. Strávil som nejaký čas v pondelok rozprávaním sa s Rev. May Tan, zo Singapúru, kde zámorské čínske spoločenstvo má tesný kontakt s vnútrozemskou Čínou. Príbeh, ktorá rozpovedala, o rozšírení kalvinistického náboženstva ako elitného náboženstva v Číne, bol celkom pozoruhodný. Možno sa nájdu nejaké paralely s rastom kalvinizmu v Južnej Kórei, kde môžeme nájsť najväčšie presbyteriánske zbory na svete, avšak je to úplne iné ako v Afrike a Latinskej Amerike. Najrýchlejšie rastúce formy kresťanstva tam sú letničné a šíria sa najmä medzi chudobnými.

Avšak v Číne sa nedeje ani jedna z týchto vecí.

Kalvinizmus nemá rád letničných. Chvejú sa pri nespútaných emóciách. A v Číne, miesto, kde sa kalvinizmus šíri najrýchlejšie sú elitné univerzity, poháňané fenoménom učenia a prekladania. Wang Xiaochao, filozof na jednej z pekingských univerzít, preložil dve veľké diela Sv. Augustína, Vyznania a Mesto Boha, do čínštiny priamo z latinčiny. Postupne sú prekladané z pôvodných jazykov do čínštiny všetky veľké diela kresťanskej tradície prvého storočia.

Všetko toto sa deje mimo kontroly oficiálneho orgánu, ktorý má sledovať a dohliadať na cirkvi v Číne. Namiesto toho, sú to katedry filozofie na univerzitách, alebo katedry jazykov a západných civilizácií, ktoré sú kanálmi, cez ktoré sa to deje.

„[Oficiálne uznané] cirkvi nie sú nadšené univerzitami, pretože to nie je pod ich kontrolou. A ich semináre nie sú na intelektuálnej úrovni univerzít,“ hovorí Dr. Tan, „Čínske kresťanstvo, využívajúce kresťanov na to, aby mysleli kreťansky, sa stalo veľmi zaujímvým hnutím.“

Mnoho misionárov, ktorí sa snažili priniesť do Číny kresťanstvo predtým, ako sa k moci dostali komunisti, boli presbyteriáni a iné druhy kalvinistov. Avšak to nevysvetľuje, prečo by dnes mal byť kalvinizmus  uprednostňovanou teológiou domácich zborov a intelektuálov. Názor Dr. Tana je, že je to kvôli tomu, že je protestantský: čiže môže byť udomácnený oveľa pevnejšie ako rimo-katolicizmus, keďže presbyteriánske zbory si sami vyberajú svojich pastorov. Mám dojem, že toto je extrémne dôležité v čase, keď sa Čína zotavuje z jeden a pol storočia, kedy bola obeťou západných mocností; pápežove nástojenie na ustanovaní katolíckych biskupov je neprijateľné pre vládu a pravdepodobne aj pre ľudí.

Keď ide kázať do oficiálneho zboru, hovorí: „Je tam približne 1000 ľudí a 95% z nich je nad 65 rokov. Čiže je to upadajúca cirkev. Avšak ak by som šla do domáceho zboru – bolo by tam 1000 ľudí; možno 20 z nich by boli päťdesiatnici a zvyšok by boli mladí. Tí starší sú profesori na univerzite. Čiže títo sú budúcnosťou cirkvi. Majú registrovaných pastorov a žiaden prístup do seminárov: avšak majú mladosť, budúcnosť a peniaze.“

Kalvinizmus nie je náboženstvom podriadenosti akejkoľvek vláde. Veľké národné mýty o kalvinistických kultúrach sú všetky o vojne voči imperialistickým utláčateľom: Holanďania proti Španielom, Škóti proti Angličanom, Američania proti Britom. Takže keď sa čínske domáce zbory objavili z podhubia kultúrej revolúcie v 80-tych a 90-tych rokoch, „začali hľadať, ktorá teológia by ich podporila a poučila. Čítali Luthera povedali ´on nie´. Takže čítali Kalvína a povedali ´on, pretože on má teológiu odporu´. Luther ich nemôže vyučovať alebo poučiť ich, ako jednať s vládou, ktorá je prot nim.“

A napriek tomu, že komunisti označili kresťanstvo ako cudzie náboženstvo, rovnako tiež ničili tradičné nábženstvá Číny a stále to aj robia: „Komunistická a socialistická kritika tradičného náboženstva a konfucianizmu bola efektívna“, hovorí. „Mládež si myslí, že je veľmi cool byť kresťanom. Komunizmus odstránil pre nich všetky prekážky, ktorí im bránili, aby sa dostali ku kresťanstvu.“

Podľa najrezervovanejších odhadov sa ku kresťanstvu obrátilo 500000 ľudí; to znamená jeden nový zbor každý týždeň. Kalvinistické kresťanstvo má povahu neobyčajného odvetvia. Kalvín sám, počas svojho pobytu v Ženeve, kázal každý deň a v nedeľu dvakrát: stenografi, sediaci pri jeho rečníckom pulte, zaznamenali 108 zväzkov jeho kázní, i keď väčšina z nich bola stratená a jeho povesť teda leží len na knihách a pamfletoch, ktoré napísal on sám. V Číne dnes je tento druh kresťanstva považovaný za pokrokový, racionálny, intelektuálne vážny a prajný k vytvaraniu peňazí.

„Už čoskoro“, hyovorí Dr. Tan, „kresťania budú väčšinou medzi univerzitnými študentami … to sa môže stať.“

Bolo by úžasné, ak by sa Čína stala veľkou mocnosťou v kresťanskom svete, podobne ako je to v ekonomickom. Avšak nemenej zvláštne veci sa úž stali v minulosti. Kto mohol predpovedať keď Augustín písal tie úžasné knihy teraz prekladané do čínštiny, že bararská Európa sa stane centrom kresťanskej civilizácie a jeho domovina v Severnej Afrika bde úplne moslimská?

Andrew Brown,
z www.guardian.co.uk preložil Pavol Gurbaľ