Scéna: sedí vnučka so svojou starou mamou na priedomí.
„Babička, a kto odišiel prvý do Ameriky?“
„Náš najstarší chlapec Matej; a ten nám už potom aj ostatných za sebou poodvolával. Je pravda, všade je zem Božia, ale ja si neraz myslím: nasial Pán Boh toľko stromov v jednej hore, koľko ich zem vládze vyživiť, aby nevyschli a iste aj toľko ľudí v jednej krajine, aby ich tá uživila. Prečo sa len ľudia z miesta na miesto premávajú? Či je to tak Božia vôľa? Mne to tak pripadá, ako keď matka deťom chleba podelí a ony si začnú krajíčky a smidky merať a vyberať, ktorá je väčšia, namiesto toho, čo by mali materi veriť, že tá najlepšie vie, koľko komu treba. Prečo, keď sme my vyžili v tej otcovskej zemi, nemôžu vyžiť naše deti? Že sú horšie časy, ako kedysi, to nie je pravda. Keď si ja dnes napakujem už či nosákov s ovocím alebo s hríbami, alebo tú hydinu do koša a predám, aj tri razy toľko donesiem, ako som kedy doniesla. Predávali sme 6-7 vajec za šesták, dnes v zime dostala som za päť dva. Za tridsať grajciarov býval pár kureniec, a to už hodných; dnes za jedno malé dostaneš päťdesiat grajciarov. Alebo tie jahody, keď som ich predala za mladi hrnček hodný za osem grajciarov, mala som na soľ, dnes môžem najmenej tridsať za taký pýtať. Tak to máš so všetkým. Nebývalo nikdy toľko peňazí medzi ľuďmi ako dnes, a predsa každý kričí, že ich nieto: keby bolo spokojnosti, bolo by všetkého dosti. Vychovala by táto otcovská zem svoje deti, keby jej neutekali preč. A to je to najsmutnejšie, že ten, ktorý odíde, už sa ani vrátiť nechce.“
Kristína Royová, Výber zo spisov VII,
Prišiel domov
