Vyčítavo na mňa jeden mladý muž pozrel: „Ostatnú nedeľu trvali Služby Božie päť minút dlhšie. Potom sme už nestihli našu električku.“
Bol som skrúšený. Či som už zostarol a kážem príliš dlho? Alebo sme trochu dlhšie spievali?
A potom sa mi vynorila jedna spomienka: bolo to v roku 1931. Cestoval som vtedy v jedno nedeľné ráno s jedným farárom cez kanadskú prériu. Mal som v nejakom ďalekom mieste – bolo vzdialené 250 km – mať Služby Božie. Áno, keby tam tak ešte boli naozajstné cesty. Ako sme zišli dole z diaľnice, šlo sa skutočne cez prach a kamene.
A potom nám praskla pneumatika uprostred ničoho. Náhradná pneumatika, ktorú sme namontovali, bola tiež takmer hotová. Tak sme museli vyduriť v najbližšej väčšej dedine predavača z postele. Ten nám predal novú pneumatiku.
Vidím v duchu samého seba sedieť pred obchodom, zatiaľčo farár vyjednával s predavačom. Donekonečna sa rozliehala préria v rannom svite. Donekonečna! Ustavične som si hovoril, že je nemožné pre nás dojsť do cieľa na začiatok Služieb Božích načas.
No, naozaj sa to nepodarilo. Ako sme došli pred drevený kostol, meškali sme už hodinu a štvrť. V tieni malého kostolíka stáli kone, autá, drožky a iné povozy. A z kostola bolo počuť hlasný spev.
Bol som dosť nervózny. Čo farníci povedia, keď farár príde tak bezočivo neskoro?
A potom som sa musel smiať. Jeden starší presbyter rozprával, mal medzičasom výklad na tému „Vzkriesenie mládenca z Naimu“.
„No, chcete ísť teraz domov?“, opýtal som sa.
„Ale kde!“, odpovedal priateľsky – a zhromaždení farníci pritakávali. „Tak sme sa tešili, že budeme počuť kazateľa z našej starej domoviny. Len vy začnite! Ale skôr ako o hodinu sa nemôžete zastaviť.“ A potom ľudia pozorne počúvali kázeň celú hodinu.
Tento príbeh mi napadol, keď mi mladý muž vyčítal: „Kázali ste o päť minút dlhšie.“
Kto má teda ten správny životný štýl? Kanadský farmár, alebo mladý veľkomeštiak? Myslím, že takto by sme sa nemali pýtať. Každý má svoj vlastný spôsob života. A ja chcem len všetkým kázať a sebe samému želať, aby sme boli dostatočne pohybliví každému jednému večné Slovo evanjelia tak hovoriť, aby ho on s radosťou prijímal a povedal si: „To je presne Slovo, ktoré veľmi potrebujem.“
Wilhelm Busch,
preložené z knihy „Poznáte Hömpela?“
