Existujú štyri spôsoby, ktorými sa ľudská bytosť učí: počúvaním, diskutovaním, sledovaním a objavovaním. Niekto by to mohol nazvať aj publikum, konverzácia, pozorovanie a zúčastňovanie sa. Prvý spôsob je najpriamejší, ústa priamo do ucha, rečník k poslucháčovi, a samozrejme toto zahŕňa aj kázanie. Avšak to neznamená, že je to vždy najúčinnejší spôsob. ´Väčšina ľudí považuje za ťažké pochopiť čisto verbálne prejavy. Pochybujú o uchu; neveria mu. Vo všeobecnosti, cítime sa oveľa istejšie, keď veci sú viditeľné, keď môžeme „sami vidieť“.´ Takže ostatné tri spôsoby učiaceho sa procesu by tiež mali mať miesto v programe akcií každého jedného zboru.
Dialegesthai, ´zdôvodňovať´ alebo ´argumentovať´, je sloveso často používané Lukášom, ktorým popisuje evanjelistické kázanie Pavla. ´… Rozprával sa s nimi o Písmach´ (Sk 17, 2), obzvlášť so Židmi. Predpokladajúc to bol slovný dialóg, v ktorom on predniesol svoju vec, niektorí ju spochybňovali, niektorí jej protirečili a on odpovedal na ich otázky a kritiku. Nemusíme pochybovať o tom, že používal podobný spôsob aj v catechesis, vyučovaní obrátených. A dnes, rovnako ako na univerzite, vyučovanie je podporené seminármi a tutoriálmi (s blízkym kontaktom medzi tútorom a študentami), a teda v cirkvi kázeň by mala byť podporená rozličnými triedami pre štúdium a skupinkami pre diskusiu.
Jeden môj priateľ, ktorý je vyučujúcim na univerzite, sa mi celkom úprimne zveril s frustráciou, ktorú pociťoval v súvislosti so kázaním v jeho domácom zbore. ´Predýchaval som to mesiace, dokonca roky,´ povedal mi, ´a túžil som po príležitosti, kde by som mohol aj odpovedať.´ Podľa jeho presvedčenia, laickí vedúci v zbore by mali byť zahrnutí spolu s pastorom do rozhodovania o témach na kázne a mali by niekedy sami kázať, pokiaľ majú dar a tréning. Avšak jeho hlavná obava bola z veľkého rozdielu v spôsobe vyučovania, aký bol medzi univerzitou a v zbore. ´V triede na univerzite je možnosť okamžitej odpovede, prerušenia, pýtania sa otázok; a je to dokonca povzbudzované, keďže trieda je priestor pre diskusiu.´ Avšak v jeho zbore nebola daná takáto možnosť; dokonca akýkoľvek pokus o odpoveď bol zavrhovaný.
V Londýne sme sa snažili povzbudiť rôzne formy odpovede. K ´Začiatočníckym skupinkám´ pre nových kresťanov a ´Skupinkách veriacich´ pre zabehnutejších kresťanov, ´Anonymní agnostici´ povzbudzujú prítomných, aby nastolili ich problémy a vyjadrili svoje pochybnosti, bez akýchkoľvek zábran. ´Talk-back´ (pozn. prekl: Hovor späť?) príležitosti sú niekedy organizované zborom. Nasledujúca ranná kázeň na aktuálnu tému, pozvali sme ľudí, aby si priniesli občerstvenie na obed, ostali a pripojili sa k diskusii o tému kázne. Mávame aj všeobecnejšie hodiny otázok, obzvlášť po sérii kázní, občasne sme organizovali dlhšie vyučovania.
Jeden z našich kazateľov dal nedávno zboru tri odlišné príležitosti odpovedať na otázky, ktoré pred nich predložil na základe textu jeho kázne. Bolo to Fil 1, 12-19, v ktorom sa Pavol odkazuje na kresťanov, ktorí sa stali ´smelšími´ vo svojom svedectve ako výsledok jeho príkladu a na rozličné motívy, pre ktoré kázali Krista. Po prvé, požiadal nás, aby sme napísali konkrétne spôsoby, ako by sme mohli motivovať ostatných, aby boli smelšími pri svojom svedčení alebo sami napodobňovali ich smelé svedectvo. Po druhé, vyzval nás, aby sme s ľuďmi sediacimi blízko nás v kostole prediskutovali veci v našom živote, ktoré nám buď bránia alebo povzbudzujú naše svedčenie. A po tretie, použil premietačku, aby ukázal zoznam rozličných motívov v evanjelizovaní a nabádal nás, aby sme sa v tichosti priznali ku ktorémukoľvek z nich, ktoré nás možno motivovalo. Každá z týchto vecí trvala tri minúty. Myslím, že to bol veľmi prínosný experiment; zatiahlo to ľudí chtiac-nechtiac do dialógu a prinútilo nás veľmi praktickým spôsobom čeliť výzvam daného textu. V neformálnejšej atmosfére menšieho spoločenstva nevidím dôvod prečo – aspoň niekedy – by nemalo byť povzbudzované k pýtaniu sa otázok ohľadom kázne.
´Sledovanie´ nás privádza k širokej palete vizuálnych pomôcok. Samozrejme dve svätosti Krstu a Pánovej večere sú nadprirodzene poskytnuté vizuálne pomôcky, ´viditeľné slová´ zobrazujúce milosť Boha a spasenie skrze Krista. Niektorí kazatelia používajú tabule alebo projektor s veľkým účinkom, zatiaľčo iní používajú filmy alebo prezentácie, čoskoro budú k dispozícii videokazety. Krátka scénka, ktorá zobrazuje pravdu nejakého lekcie alebo kázne, môže mať veľký účinok. Existuje pre ne biblický precedens v hranom podobenstve Ezechiela. Niektoré zbory sa znova vracajú k liturgickému ´tancu´, i keď ja si myslím, že ´pantomíma´ by bolo presnejšie slovo, keďže táto činnosť je tichým vyjadrením chválenia. Vždy potrebuje hudobný doprovod. Avšak stále, ´tanec´ by mal doprevádzať a snažiť sa o vyjadrenie slov hymnu alebo žalmu.
Potom sú tu ešte ďalšie dve vizuálne pomôcky, ktoré navrhol sám Boh. Po prvé, chce, aby pastor bol vizuálnou pomôckou pre zbor. Titovi bolo povedané ´Dávaj im seba za vzor dobrých skutkov.´ A Timoteus mal podobne byť ´vzorom veriacich v reči, v obcovaní, v láske, vo viere a mravnej čistote.´ (Tt 2, 7; 1Tm 4, 12) V oboch textoch je použité podstatné meno tupos, ´typ´ alebo ´vzor´, slovo používané tiež o starozákonných postavách, ktorých príklad nám môže byť buď varovaním alebo povzbudením. My kazatelia nemôžeme očakávať, že budeme komunikovať verbálne z kazateľnice, ak si vizuálne v tom protirečíme.
Po druhé, Boh chce, aby zbor bol vizuálnou pomôckou pre svet. Ak chceme, aby naše evanjelium bolo dôveryhodné, musíme ho stelesňovať. Avšak, ako správne napísal Gavin Reid, ‚či sa to cirkvi páči alebo nie, komunikuje – v neverbálnej oblasti – po celý čas, a veľa z toho, čo „hovorí“ je protikladom k jej skutočnému odkazu. ‚
Štvrtý spôsob, ktorým sa ľudské bytosti učia, je objavovaním a robením. Samozrejme, ľudia sa vždy učili týmto spôsobom. Dieťa sa naučí plávať plávaním a jazdiť na bicykli jazdením na ňom. Učeníctvo bolo odnepamäti považované za najlepší spôsob, ako sa naučiť obchodu. Avšak dnešné ´zúčastňovanie sa´ – v robení rozhodnutí v politike a tiež v procese učenia – je zdôrazňované viac ako kedykoľvek. Školáci sú povzbudzovaní k tomu, aby prebrali sami projekty, obzvlášť v matematike a iných vedách, a prišli na veci sami. Toto je ´dieťa-centrické´ vyučovanie alebo aj ´heuristická´ metóda učenia.
Pre dospelých je najlepším príkladom cestovanie. Zoberte si napríklad Svätú zem. Môžeme počúvať prednášky, čítať knihy, vidieť filmy alebo prezentácie a rozprávať s cestovateľmi. Ale nič sa nedá porovnať s tým, keď tam naozaj ideme. Vtedy môžeme absorbovať dojmy všetkými piatimi zmyslami. Vidíme Galilejské jazero a zvlnené kopce Samárie našimi vlastnými očami. Počujeme hluk obchodníkov na trhovisku alebo mečanie zmiešaných stád oviec a kôz. Dotkneme sa starého skrúteného olivovníka alebo necháme vodu rieky Jordán pretekať cez naše prsty. Ochutnáme šťavu zo strapcov hrozna z Izraela, alebo sladkosť fíg alebo pomarančov alebo granátových jabĺk. Nadýchneme sa vône kvetov z poľa. A celá Biblia zrazu ožije! Sami sme ´objavili´ krajinu.
Rovnaký princíp by mal fungovať v miestnom zbore. Biblické kázanie a vyučovanie o takýchto témach ako modlitba a evanjelium považujem za nepostrádateľné. Avšak v takých praktických aktivitách troška teórie nestačí. Môžeme sa naučiť modliť len modlením, obzvlášť v modlitebnej skupinke. A môžeme sa naučiť evanjelizovať iba spoločne so skúsenejším kresťanom, či už svedčením na rohu ulice, alebo návštevou v nejakých domácnostiach. A čo viac, je to cez aktívne členstvo v Tele Kristovom, kde sa naučíme význam Cirkvi, ktorá je opísaná v Novej zmluve. Stretnutie spoločenstva je udalosť, pri ktorej jednotlivec je prijatý, vítaný a milovaný. Potom aj abstraktné myšlienky o odpustení, uzmierení a spoločenstve naberú reálnu podobu a kázaná pravda je zrazu živá.
Takže spôsob, akým sa učíme je bohatý a rôznorodý proces. Prijímame poznanie a skúsenosti neustále, priamo i nepriamo, vedome i nevedome, slovami a obrazmi, počúvaním i pozeraním, rozprávaním a objavovaním, pasívnym absorbovaním a aj vlastným zúčastňovaním sa na činoch.
Ako to potom môžeme preniesť na kázanie? Dovoľte mi to vyskúšať. Prvky celkom novej vedy nazvanej ´teória komunikácie´ sú dobre známe. Ako príklad zoberiem úvod Davida K. Berla ku knihe Proces komunikácie (1960). Stavajúc na triu ´rozprávač, publikum a reč´, ktoré Aristoteles uviedol vo svojej Rétorike, Dr. Berlo rozvádza nasledovne. Ako prvé, je tu ´zdroj´ (osoba, ktorá chce komunikovať), spoločne so ´správou´, ktorú chce odovzdať. Po druhé, musí ju ´zakódovať´ do symbolov (slová alebo obrazy) a, po tretie, musí vybrať ´kanál´ alebo médium, ktorým ich obsiahnuť (ak slovami, môžu byť povedané, napísané, zatelefonované; ak ide o obrázky, tie môžu byť nakreslené, namaľované, zahrané alebo nafilmované). Nakoniec, je tam ´prijímač´, ktorý je cieľom komunikácie a musí správu ´dekódovať´ alebo preložiť ju. Dr. Berlo uzatvára: ´Komunikácia vyžaduje šesť základných prísad: zdroj, kódovač, správu, kanál, dekódovač a prijímač. Zdroj zakóduje správu. Zakódovaná správa je prenesená použitím nejakého kanálu. Správa je dekódovaná a vysvetlená.´
Keďže zdroj a kódovač sú zvyčajne tá istá osoba, a prijímač a dekódovač tiež, dávam prednosť zjednodušeniu tohto modelu do štyroch zložiek, menovite zdroj (kto komunikuje), správa (čo chce povedať), kód a kanál (ako komunikuje) a prijímač (komu je komunikácia určená). Tvrdím, že i keď kázanie ako spôsob komunikácie zahŕňa všetky tieto veci, napriek tomu je sui generis (pozn. prekl: jedinečné, iné ako ostatné). Neexistuje iná forma komunikácie, ktorá sa mu podobá a mohla by ho preto nahradiť. Všetky jeho štyri zložky sú výnimočné, a vo svojej kombinácii sú jedinečné. Dovoľte mi ďalej vysvetliť.
Zdroj, vo väčšine prípadov, je pastor (i keď to môže byť aj laický kazateľ), ktorý verí, že bol povolaný Bohom kázať, a ktorého povolanie bolo rozpoznané cirkvou, ktorá ho preto vyslala vykonávať jeho službu, a modlí sa, aby Boh potvrdil jeho povolanie jeho zmocnením Duchom Svätým. Toto teda nie je len obyčajný ´zdroj´ komunikácie. Minimálne podľa ideálu táto kážúca osoba stojí pri rečníckom pulte, nadprirodzene povolaná, vyslaná a zmocnená, služobník Boha, zástupca Kristov, Duchom naplnený svedok o Kristovi.
Prijímačmi je kresťanské spoločenstvo (teraz nemám na mysli evanjelizujúce kázanie), ktoré sa úmyselne zišlo v Deň Pánov, aby mu vzdalo najvyššiu chválu a ´počulo jeho najsvätejšie slovo.´ Existuje teda vážna empatia medzi kazateľom a zborom, vzniknuvšia z ich spoločnej viery. Pastier je vyslaný nakŕmiť stádo, služobník aby slúžil domácnosti. Obe strany to vedia. Je to čiastočne aj tento dôvod, pre ktorý sa zišli. Očakávanie je vo vzduchu. Takže modlitba pred tým ako kázeň začne je (alebo mala by byť) žiadna prázdna formalita. Je to skôr príležitosť pre kazateľa a ľudí, aby sa modlili jeden za druhého, odovzdajúc sa do ruky Božej, pokoriac sa pred Ním a modliac sa, aby Jeho hlas bolo počuť a Jeho slávu vidieť.
´Správou´ je Slovo samého Boha. Pretože ľudia sa nezišli, aby počúvali ľudskú bytosť, ale aby sa stretli s Bohom. Túžia ako Mária z Betánie sedieť pri Ježišových nohách a počuť Jeho vyučovanie. Sú duchovne hladní. Chlieb, po ktorom túžia je Božie Slovo.
Čo je potom kódom a kanálom komunikácie? Očividne kódom sú slová a kanálom reč. Avšak komunikáciu netreba chápať ani vo fyzickom zmysle (z kazateľnice k laviciam), ani v zmysle počtu ľudí (jedny ústa hovoria, mnoho uší počúva), ale v nadprirodzenom zmysle (Boh hovoriaci skrze svojho služobníka k svojmu ľudu).
Sú to všetky tieto súvislosti, ktoré robia kázanie výnimočným. Pretože pri ňom sú Boží ľudia zhromaždení v Božej prítomnosti, aby počuli Božie Slovo od Božieho služobníka.
To je to, čo mám na mysli keď tvrdím, že i keď v tomto veku, ktorý je tak presýtený nejprepracovanejšími spôsobmi komunikácie, kázanie stále zostáva sui generis. Žiaden film alebo divadelná hra, žiaden seminár alebo lekcia, žiadna nedeľná škola alebo diskusná skupinka nemá všetky tieto prvky. Čo je jedinečné nie je len nejaký ideál alebo atmosféra, ale realita. Živý Boh je prítomný, podľa svojej slávnostnej prísahy, v strede jeho chváliaceho ľudu, a sľúbil, že sa im dá poznať cez svoje SLovo a sviatosti. Nič to nikdy nemôže nahradiť.
Napriek dosť kvetnatému jazyku minulého storočia, Matthew Simpson podal obdivuhodné zhrnutie jedinečnosti kázania. Píše o kazateľovi:
„Jeho trónom je kazateľnica; stojí tam v Kristovom mene; jeho odkazom je slovo Boha; okolo neho sú nesmrteľné duše; Spasiteľ, nevidený, je vedľa neho; Duch Svätý vzdychá nad zhromaždením; anjeli hľadia na scénu a nebo i peklo čakajú na jeho reč. Aká to obrovská zodpovednosť!“
Takto Slovo a pobožnosti patria neoddeliteľne k sebe. Celá pobožnosť je inteligentná a milujúca odpoveď na zjavenie Boha, pretože je to vyvyšovanie Jeho mena. Preto prijateľná pobožnosť je nemožná bez modlenia. Pretože kázanie je zjavovanie Pánovho mena, a pobožnosť je chválenie chvála toho, že sa Pánove meno stalo známym. Čítanie a kázanie Slova je nepostrádateľné pre pobožnosť. Títo dvaja nemôžu byť rozdelení. Vskutku, je to ich neprirodzené oddelenie, ktoré je zodpovedné za nízku úroveň novodobých Služieb Božích. Naše pobožnosti sú slabé, pretože naša známosť Boha je slabá, a naša známosť Boha je slabá, pretože naše kázanie je slabé. Avšak keď Slovo Boha je vyložené v jeho plnosti, a zbor začne vidieť slávu živého Boha, sklonia sa dole v púhej bázni a radostnom údive pred Jeho trónom. Je to kázanie, ktoré toto naplňuje, zvestovanie Slova Božieho v moci Ducha Svätého. To je dôvod, prečo je kázanie jedinečné a nenahraditeľné.
