Nemá cirkev nejaké slovo od Pána ohľadom toho, koľko veriaci dlhuje Bohu? Alebo inak, koľko dlhuje cirkvi reprezentujúcej Boha?
Áno, je.
Veriaci, pretože je skutočný veriaci, vie veľmi dobre, že dlhuje Bohu všetko: „… bo môj je svet i všetka jeho náplň“ (Ž 50,12). Boh má prvotný nárok podľa vlastníckeho práva na všetko, čo každý z nás volá svojim vlastným.
Volanie Žalmistu, „Čím sa odmením Hospodinu za všetky Jeho dobrodenia voči mne?“ (Ž 116,12) môže byť úplne zodpovedané len vyznaním: všetko, Pane, je tvoje!
Ba čo viac, Boh dáva, aby Jeho poslušné deti mohli dávať: „A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý skutok“ (2Kor 9,8)
Nevieme prísť bližšie, k nejakej miere toho, „koľko“ dlhujeme Pánovi?
Najstaršie meradlo toho, koľko veriaci dlhuje Bohu, je desiatok, desatina z toho, čo nám dáva Boh. Izraeliti boli povinný dávať Levitom desatinu z úrody ich pôdy, ich stromov, ich čried. A každý tretí rok desiatok – pravdepodobne ďalší desiatok – mal byť rozdelený cudzincom a chudobným (3M 27,30-33, 5M 12,5-18)
Navyše, Pán vyžadoval „obete“ svojho ľudu dvoch základných typov: 1) obete za hriech a 2) obete vďaky. Prorok Malachiáš obvinil Izrael z okrádania Boha odopieraním oboch desiatkov a obetí: „Či smie podvádzať človek Boha, keď ma vy podvádzate? Vy sa však spytujete: Ako Ťa podvádzame? – Desiatkami a pozdvihovanými obeťami. Zasiahnutí ste kliatbou a predsa podvádzate, vy, celý národ! Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto – vraví Hospodin mocností – : Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania!“
Nie je žiaden náznak v Písme, že by Pánova požiadavka nad starozákonnou cirkvou bola nebola platná aj pre novozákonnú cirkev. Ani tu nie je žiaden náznak, že čokoľvek, čo by sme dali niekde inde mohlo byť takpovediac „počítané“ do desiatku, ktorý dlhujeme Pánovej cirkvi. Naopak, Pavol určil ešte vyšší štandard, obzvlášť pre tých, ktorí sú bohato požehnaní: „Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem.“ (1Kor 16,2) Čím štedrejší Boh, tým štedrejší my!
Je potom Boh potešený našou štedrosťou? Skutočne: „… Lebo ochotného darcu miluje Boh“ (2Kor 9,7)
Je tu však ešte jedna vec, ktorú treba spomenúť, ktorá sa týka otázky toho, „koľko“ dlhujeme Pánovi a Jeho cirkvi.
Je nám predstavená v známom príbehu zaznamenanom v evanjeliu podľa Marka aj Lukáša: „Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádzal peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok. “ (Mk 12,41-44;Lk 21,1-4)
Týmto povolaním svojich učeníkov, ktorí reprezentovali Jeho cirkev, k sebe, Pán chce, aby sme pozorne sledovali, čo nám chce povedať. A čo nám má povedať?
Je to toto: Boh meria množstvo toho, čo dávame porovnaním s tým, čo si necháme pre seba. Vdova dala najviac preto, lebo si nenechala nič. Ostatní dali menej, pretože si ponechali viac.
Toto nie je príjemná pravda na počutie. Obzvlášť nie pre tých, ktorí si o sebe myslia, že sú veľmi štedrí, lebo ich dary sú bohaté, a ktorí očakávajú, že cirkev a Pán si budú myslieť to isté.
O tomto ale nesmie byť pochýb: Pán miluje ochotného darcu. Pán očakáva od tých, ktorých On bohato požehnal, že budú bohato štedrí. A Pán prijíma každý dar ako investíciu do neba. Všetko toto je pravda. Nech budú vždy uznávaní tí, ktorí sú štedrí.
Avšak keď sa pýtame „koľko“ dlhujem z Pánovej práce v Jeho cirkvi a pre blížnych, potom konečne dochádzame k Pánovej vlastnej miere toho, koľko skutočne dávame, povedzme, v porovnaní s druhými. A potom Jeho učenie je jasné: ten dáva najviac, z pohľadu neba, kto si v porovnaní s druhými necháva najmenej. Ten dáva najmenej, z pohľadu neba, kto si necháva najviac v porovnaní s druhými.
Ak sa nad tým zamyslíme, všetko toto vyplýva v prvom rade z faktu, že všetko, čo máme, je Božie. To, čo dávame, On nám dal na to, aby sme sa s tým zdieľali; to, čo si ponecháme, je stále Jeho, nie zdieľané.
Biblia Kráľa Jakuba označuje dar chudobnej vdovy ako „dva haliere“, najmenšie hebrejské mince. Od halierov k miliónom sa môže zdať iné z pohľadu Boha a z nášho – a z darcovho! Toto je dôležité pre diakonov – a ostatných – k zapamätaniu.
Pamätajte tiež na to, že Biblia berie veľmi vážne deliacu čiaru, ktorú my zvykneme ignorovať, konkrétne deliacu čiaru vyznačenú smrťou. Čo sa týka dávania, smrť označuje deliacu čiaru pre odmeny. Štedrosť, ktorá je verejne uznávaná na tejto strane hrobu už má svoju odmenu. Štedrosť robená bez fanfár na tejto strane hrobu je odmenená v nebi: „Preto, keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: Majú svoju odplatu! Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ (Mt 6,2-4) Keď Boh príde v súde, v posledný deň, On odplatí: „Ajhľa, Hospodin, Pán prichádza s mocou, Jeho rameno zasahuje. Hľa, Jeho mzda je pri Ňom a Jeho odmena je pred Ním.“ (Iz 40:10)
Z tohto dôvodu apoštol hovorí: „V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať.“ (Gal 6,9)
V ťažkých časoch, nech si diakoni naberú povzbudenie vo vedení, že v tichosti a všade okolo nás sa prejavuje diakonická služba, videná neunavujúcim sa okom Božím, aby bola odmenená v čase, keď už nebude dnes: „Lebo ktokoľvek by vás napojil čo aj len čašou vody preto, že ste Kristovi, vpravde vám hovorím: neminie ho odplata.“ (Mk 9,41) Odmenu-nesúca služba nie je mimo dosahu nikoho. Avšak odplatu-vyhľadávajúce oznamovanie riskuje, že dostane všetku chválu skôr od ľudí ako od Boha.
Božie varovanie je jasné: „Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; ináč nemáte odplaty u svojho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 6,1)
Preložené z Deacon’s Handbook
