Žiaden reformátor nebral túto posvätnú úlohu vážnejšie ako Hugh Latimer, obľúbený kazateľ Anglickej reformácie. Narodený okolo roku 1485 ako syn roľníka z Leicestershire a vysvätený za biskupa vo Worcesteri v roku 1535, nikdy sa nestal povýšeným nad obyčajných ľudí a nestratil svoj prostý, drsný prístup. Práve naopak, „Kázal zo srdca, a jeho slová … sa dotýkali sŕdc.“
Jeho veľkým bremenom bolo, že ľudia v Anglicku boli stále stratení v duchovnej temnote, a že vinený za to bol klérus (farársky stav – pozn. prekl.), pretože zanedbávali službu Slova. Obzvlášť obviňovaní mali byť biskupi. Tí boli takí zaujatí, hovoril, „tancovaním vo svojich panstvách … prežúvaním vo svojich válovoch, lopotili sa vo svojich čulých statkoch a kaštieľoch, takže nemali žiaden čas na kázanie.“
Latimerova najznámejšia, a pravdepodobne aj najsilnejšia kázeň je známa ako „Kázeň o pluhu“, a bola kázaná v Katedrále Sv. Pavla 18. januára 1548, krátko na to, ako bol prepustený zo svojho uväznenia v londýnskom Toweri. Jej myšlienkou bolo, že „Božie Slovo je semeno, ktoré má byť zasievané na Božom poli“, a že „kazateľ je rozsievač.“ Ako ju rozvíjal, opisoval svoju osobnú skúsenosť z farmárčenia na leicesterskom pozemku svojho otca. Kazateľ, argumentoval, by mal byť ako oráč, pretože by sa mal „lopotiť počas celého roka“. Avšak žalostil nad tým, že namiesto toho klérus trávil svoj čas staraním sa o biznis a zábavu. Ako výsledok, „hraním sa na gentlemanov a poflakovaním sa, kázania a orania jasne niet.“ Potom Latimer držal svojich poslucháčov v napätí touto známou pasážou“
„A teraz by som sa vás chcel opýtať zvláštnu otázku: kto je najusilovnejší biskup a kňaz v celom Anglicku, ktorý predčí všetkých ostatných v práci vo svojom úrade? Môžem vám to povedať, lebo viem, kto to je. Poznám ho dobre. Myslím, že vidím, ako počúvate a dávate pozor, či poviem jeho meno. Existuje jeden, ktorí prekoná všetkých ostatných a je to najvernejší kňaz a kazateľ v celom Anglicku. A viete, kto to je? Poviem vám to – je to Diabol. On je najvernejší kazateľ zo všetkých; on nie je nikdy mimo svojho biskupstva; nikdy neopúšťa svoju kúriu; nikdy ho nenájdete bez nedostatku práce; vždy je vo svojej farnosti; zdržuje sa tam vo všetky časy; nikdy ho nenájdete mimo; zavolajte na neho kedykoľvek, vždy bude doma. On je najvernejší kazateľ v celej ríši; on vždy stojí za pluhom; hranie sa na pána a leňošenie ho nemôže zastaviť; vždy sa stará o svoj úrad; nikdy ho nenájdete nečinného, upozorňujem vás … Kdekoľvek sa diabol usadil, a má svoj pluh v zábere, tam preč s knihami a hore sa so sviečkami; preč s bibliami a hore sa s talizmanmi; preč so svetlom evanjelia a hore sa so svetlom sviečok, áno, aj za poludnia; … hore sa s ľudskými tradíciami a jeho zákonmi, preč s Božími tradíciami a Jeho svätým Slovom; … Óó, kiež by naši preláti boli tak usilovní v rozsievaní osiva dobrého učenia, ako Satan je v zasievaní kúkoľa! … Nebolo ešte takého kazateľa v Anglicku, ako je on.“
Záver kázne vyzeral takto:
„Preláti … sú páni, a nie robotníci; ale diabol je usilovný za svojim pluhom. On nie je nekážúci prelát; on nie je panský zaháľač vo svojej kúrii; ale zaneprázdnený oráč … Preto, vy nekážúci preláti, učte sa od diabla: ako byť usilovný vo svojom úrade … Ak sa nebudete učiť ani od Boha ani od dobrých ľudí ako byť usilovný v úrade, učte sa od diabla.“
Preložené z knihy Johna R.W. Stotta
Medzi dvoma svetmi: Výzva kázania dnes
