vieš, od koho si sa (to) naučil, a že od detstva poznáš sväté Písma,
ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša.“ (2. Tim 3, 14-15)
Pri takomto ráne je pokušením spomínať na uplynulé štvrťstoročie služby, ktorú som mal v Tenth Presbyterian Church. A aj by som to urobil, avšak ostatní to robili celý víkend a to oveľa lichotivejším spôsobom ako by som to mohol robiť ja sám – ak by som teda mal byť úprimný. Mohol by som odhaliť veľa vecí, o ktorých ostatní nevedia, vrátane sklamaní a zlyhaní. Avšak to by pokazilo veci, a to nie je to, o čom má byť tento víkend. Určite to nie je to, čo by chváliace služby Božie podobné týmto mali dosiahnuť. Pamätám si, keď Ján, autor Zjavenia, padol pred nohami anjela Božieho, aby ho uctieval, anjel odpovedal: „Pozri, nie tak! Som spoluslužobníkom tvojím i tvojich bratov, ktorí majú svedectvo Ježišovo. Bohu sa klaňaj!“ (Zj. 19, 10) Takže pripomínam vám aj sebe, že o tomto má byť toto ráno.
A smerujem vás k Božiemu slovu.
Náš text je z 2. Tim 3, 14-15: „Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený, pretože vieš, od koho si sa (to) naučil, a že od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša.“
Prvosť Božieho Slova
Chcem hovoriť o najdôležitejšou vecou, za ktorou Tenth Presbyterian Church stála počas vyše 160 rokov svojej uznávanej histórie, a to je prvosť Biblie ako Božieho slova. Táto priorita bola doktrinálna aj praktická.
Doktrinálna pretože veríme, že Biblia je Slovo Boha, jediné neomylné vodítko viery a praxe, a je praktická pretože veríme, že Biblia musí byť poklad najhodnodnotnejší a napojený na cirkevný život. Toto bol významný činiteľ od úplného začiatku – odo dní Thomasa A. McAuleya, prvého pastora (1829-1833), a Henryho Augusta Boardmana, prvého farára, ktorý tu slúžil dlhodobo (1833-1876). Ale najlepšie to vystihuje príhoda z prvých dní služby Donalda Grey Barnhousa (1927-1960), ktorý mal závažný a osobný vplyv na moje osobné vnímanie toho, čo by služba mala byť.
Týždeň alebo dva po tom, ako sa Barnhouse stal farárom v Tentch Church, prisúpil k rečníckemu pultu jedno nedeľné ráno a otvoril veľkú Bibliu blízko jej stredu, kde si potom položil poznámky k svojej kázni, svoju Bibliu a spevník. Ako pozrel dole, všimol si, že slová na tej strane Biblie boli súčasťou kliatby nad tými národmi, ktoré nepoznajú Boha. Pomyslel si, že by radšej mal pred sebou pasáž obsahujúcu slová veľkého zasľúbenia.
Otvoril Bibliu na Izaiášovi 55, 10-11, kde sa píše:
K svojmu prekvapeniu zistil, že po desaťročia jeho predchodcovia robili očividne to isté. Rohy Biblie boli zahnuté dovnútra pri tomto texte, a strany boli natrhnuté a opäť zlepené. Ako neskôr opisoval, tie stránky „obsahujúce veľký päťdesiatu piatu kapitolu Izaiáša a predchádzajúca strana s päťdesiatou treťou kapitolou Izaiáša týkajúcou sa Pána Ježiša Krista ako Božieho Baránka, dávala tichý dôkaz o tom, že mužovia, ktorí stáli za týmto rečníckym pultom v Tenth Church viac ako storočie boli mužovia Živého Slova a písaného Slova.“
Neskôr Barnhouse objavil, že tam bola aj iná časť Biblie, ktorá bola podobne opotrebovaná. Bol to veľký Biblický žalm, Žalm 119. Očividne jeho predchodcovia, považujúc za obtiažne nechať svoje poznámky na stránkach Izaiáša, hľadali inú pasáž, ktorá by im pripomínala silu a prvosť Božieho Slova.
Barnhouse rozprával tento príbeh v spomienkovom booklete pri príležitosti 25-teho výročia jeho pastorovania v Tenth Church, uzatvárajúc nasledovným spôsobom: „Modlím sa za to, aby nestál za týmto rečníckym pultom až do konca času človek, ktorý netúži mať všetko čo robí založené na tejto Knihe. Pretože táto Kniha neobsahuje Slovo Božie, je Slovom Božím. A teda aj keď budeme kázať Slovo so všetkými tými koktajúcimi obmedzeniami našej ľudskej povahy, milosť Božia robí zázraky služby, a teda ľudské pery hovoria božské Slovo a srdcia ľudí sú osviežené. Nie je žiadneho iného vysvetlenia pre pokračujúcu moc cirkvi, ktorá je tak zle umiestnená, ktorá je bez finančnej podpory, ale ktorá neprestáva tiahnuť mužov a ženy k naplneniu jej sedadiel, ráno i večer, v lete aj v zime, a ktorá posiela svojich synov a svoje dcéry kázať nepreniknuteľné bohatstvá Krista do celého sveta.“
Neomylnosť Božieho Slova
Približne 10 rokov čo som bol pastorom, na konci roka 1977 a začiatku roka 1978 som pomáhal naštartovať organizáciu, ktorá sa tiež zaoberala prednosťou Božieho Slova, ale ktorá najmä zamerala svoju snahu na dôležitú vec, ktorú sme pokladali za napádanú v tom čase, a to menovite Biblickú neomylnosť. Naša organizácia sa volala Medzinárodná Rada Pre Biblickú Neomylnosť, a jej členmi boli takí výnimoční evanjelikálni vodcovia, ako Francis Schaeffer, J. I. Packer, A Wetherel Johnson, R. C. Sproul, John Gerstner, Roger Nicole, a mnohí iní. Jej úlohou bolo „objasnenie, potvrdenie správnosti a použitie učenia o biblickej neomylnosti ako základný prvok pre autoritu Písma a nevyhnutnosť zdravého rastu cirkvi Božej.“ V 70-tych rokoch evanjelikálne cirkvi sa odkláňali od svojich koreňov, a profesori na významných evanjelikálnych inštitúciáh učili, že Biblia obsahuje chyby čo sa týka historických a vedeckých faktov, ale nezáleží na tom, že to tak je. Verili sme, že na tom záleží a chytili sme sa tejto odchýlky, aby sme ju vyriešili.
Mali sme tri stretnutia významných evanjelikálnych učencov, aby sme vydali tri dokumenty o „potvrdení a zavrhnutí“. V niektorých častiach boli až podobné vierovyznaniam. Prvý bol o neomylnosti samotnej („Chicagské vyhlásenie o biblickej neomylnosti“), druhý o princípoch interpretácie („Chicagské vyhlásenie o biblickej hermeneutike“), a tretí o aplikácii („Chicagské vyhlásenie o aplikácii Biblie na súčasné záležitosti“).
Zorganizovali sme tiež dve veľké konferencie, prvú v San Diegu na jar roku 1982 a druhú vo Washingtone na jeseň roku 1988.
V prvých dňoch sa nás častokrát pýtali, prečo bola neomylnosť dôležitá, veď „malo by stačiť len jednoducho veriť, že Biblia je dôveryhodná v oblastiach viery a morálky“. Ale nie je to také jednoduché. Aby som začal, Biblia je historická kniha a kresťanstvo je historické náboženstvo. Teda ak Biblia chybuje v historických faktoch, kresťanstvo samotné je zasiahnuté. Sto rokov nemeckého výskumu „historického Ježiša“ to dokázalo. Vedci zúčastnení v tomto hnutí chceli oddeliť Krista viery od historického Ježiša, aby zistili, kto naozaj Ježiš bol. Ako však Albert Schweitzer dokázal vo svojej klasickej štúdii Zápas o historického Ježiša, jediné, v čom uspeli bolo urobenie si Ježiša na vlastný obraz. Racionalisti vyprodukovali racionálneho Ježiša, socialisti socialistického Ježiša, moralisti moralistického Ježiša, a tak ďalej. Pokus mať kresťanstvo bez jeho historickej základne bol zlyhaním.
Mimochodom, ak časť Biblie je pravdivá a časť nie, kto má povedať, ktoré sú tie pravdivé časti? Sú len dve odpovede na túto otázku. Buď musíme prijať rozhodnutie my sami, v tomto prípade sa pravda stane subjektívnou. Pravdivou vecou bude iba to, čo ja pokladám za pravdivé. Alebo, sú to učenci, ktorí nám povedia, čomu môžeme veriť a čomu nie. Argumentovali sme, že Boh nás nenechal napospas našim vrtochom, alebo vrtochom učencov. Dal nám spoľahlivú knihu, ktorú môžeme čítať a porozumieť jej sami.
Neomylnosť Biblie je niečo, s čím som zápasil počas mojich rokov na teológii. Nejde o to, že by som ju spochybňoval. Ktokoľvek, kto vyrástol na učení Donalda Grey Barnhousa a jemu podobných by len ťažko mohol pochybovať, že Boh nám dal neomylné zjavenie. Môj problém bol, že moji učitelia tomu neverili, a mnoho z toho, čo som počúval na hodinách bolo určené na odhalenie chýb Biblie, aby študenti na nej príliš veľa nezáviseli. Čo mal študent robiť? Vyzeralo to, že profesori majú všetky fakty. Ako trebalo čeliť profesorom, keď argumentovali, že nedávne výskumy ukázali, staré zjednodušené nazeranie na Bibliu, ako neomylnú, už nie sú viac platné a musíme pripustiť, že Biblia je plná chýb?
Ako som na tom pracoval, objavil som niekoľko zaujímavých vecí. Za prvé, problémy, ktoré sa ukazovali ako keby boli v Biblii, vôbec neboli nové. Väčšinou boli známe už storočia dozadu, dokonca takými starobylými teológmi ako svätý Augustín a svätý Jerome. Predebatovali problémy zdanlivých protirečení vo svojej korešpondencii.
Onjavil som tiež, že výsledky ctených vedcov nemali tendenciu odkrývať viac a viac problémov, ako naznačovali moji profesori, ale skôr uzatvárať viac a viac „chýb“. Skôr mali tendenciu riešiť problémy a ukazovať, že čo bolo niekedy pokladané za chyby, neboli vôbec chyby. Dovoľte mi zopár príkladov.
2. Kráľov 15, 29 opisuje kráľa Asýrie menom Tiglat Pileser. Píše sa o ňom, že si podmanil Izraelitov severného kráľovstva a vzal mnohých z nich do zajatia. Generáciu dozadu liberálni učenci hovorili, že tento kráľ nikdy neexistoval, pretože nemali o ňom žiaden nezávislý záznam, a teda že pád severného kráľovstva Asýrii je len mýtus. Avšak potom archeológovia vykopali hlavné mesto Tiglat Pilesera a našli tehlu, do ktorej bolo vyryté: „Ja, Tiglat Pileser, kráľ Asýrie, … som dobyvateľ od Veľkého Mora, ktoré je v krajine Amurru, podobne ako Veľké More, ktoré je v krajine Nairi,“ čo je Stredozemné more. Inými slovami, archeológovia našli dôkaz nielen o existencii Tiglat Pilesera, avšak aj o samotnom ťažení, ktoré je spomenuté v 2. kráľom. Anglický čitateľ môže nájsť záznamy týchto bojov v knihe Jamesa B. Picharda „Starobylé blízkovýchodné texty týkajúce sa Starého zákona„.
Je tu aj ďalší príklad. Generáciu dozadu učenci tvrdili, že Mojžiš nemohol napísať Pentateuch, prvých 5 kníh Starého zákona, pretože, tak bolo argumentované, písmo nebolo známe za čias Mojžiša. Toto sa zdalo nevyvrátiteľné v tých časoch, pretože ak písmo nebolo známe v dňoch Mojžiša, Mojžiš nemohol vedieť písať, a keď Mojžiš nevedel písať, nemohol napísať Pentateuch. Avšak v tomto prípade to bol prvý predpoklad, ktorý bol chybný. Ako sa ukázalo, písmo nielenže bolo známe v Mojžišových časoch, ale dokonca existovalo viacero písaných jazykov. Dnes vieme o minimálne šiestich rozličných jazykoch z tej istej oblasti sveta, v ktorej Mojžiš viedol Izraelitov 40 rokov.
Môj najobľúbenejší príklad som sám prežil. Na konci roka 1974 časopis Time uverejnil článok, ktorý nazval „Ako pravdivá je Biblia?“ Zaoberal sa liberálnymi útokmi na spoľahlivosť Biblie a uzatváral, podobne ako som to urobil aj ja po mojom štúdiu toho, čo dôkazy v tejto oblasti ukazovali, že dôveryhodnosť Biblie v skutočnosti vzrástla v posledných desaťročiach. Time napísal:
„Šírka, komplikovanosť a rozmanitosť celého tohto biblického skúmania je ohromujúca, avšak žiada si otázku: Je Biblia dôveryhodnejšia viac, alebo menej? Tí, čo to berú doslovne a cítia, ako sa zem trasie pod nohami, keď je nejaký verš spochybňovaný, by povedali, že dôveryhodnosť utrpela. Pochybnosť bola zasiata, viera je ohrozená. Avšak veriaci, ktorí očakávajú niečo iné od Biblie môžu tiež uzavrieť, že jej dôveryhodnosť sa zlepšila. Po viac ako dvoch storočiach čelenia najťažším vedeckým zbraniam, ktoré sa dali zohnať, Biblia prežila – a je možno ešte lepšie pripravená na obliehanie. Aj podľa vlastného termínu kritikov – historický fakt – Písmo vyzerá oveľa prijateľnejšie teraz, ako keď racionalisti začali útok.“ (Time, 30. december 1974, str. 41)
Pripadalo mi zaujímavé, ťe Biblia bola obraňovaná svetským časopisom. Avšak povedal som si: „Budem musieť počkať dva týždne, kým prídu reakcie v listoch na toto, pretože neverím, že liberálni učenci to budú ignorovať.“ Naozaj tak aj bolo, O dva týždne neskôr došli dva silné listy o dvoch najznámejšich kritikov: Martina Maryho, pravidelného pisateľa pre Kresťanské storočie a Harvey Coxa z Harvard Divinity School. Jeden z nich zakončil – nepamätám si ktorý – „Viera vašich biblických veriacich je opakom biblickej viery!“
Bol som urazený. Povedal som si: „Toto je strašne nefér. Time napísal vyvážený článok. Netvrdil neomylnosť, iba historickú spoľahlivosť, a títo muži neznesú, aby Biblia bola nazývaná spoľahlivou.“ Tak som sa nahneval, že som sa musel zastaviť a modliť sa. myslím, že Pán mi odpovedal hovoriac: „Neboj sa toho. Netrápi ma to, prečo by malo teba. Choď a čítaj časopis.“
A tak som čítal. Listy boli na strane 38, ja som sa prečítal až na stranu 65, na ktorej bola vedecká časť. na tej strane bola správa o archeologickej expedícii v južnej oblasti Sinajského polostrova pod vedením židovského archeológa menom Beno Rothenberg. Pracoval na mieste, ktoré sa nazývalo „Šalamúnove bane“, pretože sa tam vykonávalo starobylé zlievárenstvo, a on chcel zistiť, či oblasť vznikla pod Židmi a kto to vlastne začal.
Rothenberg objavil, že oblasť bola obývaná Židovskými robotníkmi z čias Šalamúna. Čiže naozaj to mohlo byť miesto, kde Šalamún tavil svoje zlato pre chrám. Ale neskôr skúmal ďalšie vrsty a objavil, že táto staroveká zlieváreň bola pôvodne postavená Midjáncami. Midjancami? Časopis Times vedel, že len málo z jeho čitateľov by vedelo, kto boli Midjánci, Pisateľ teda vysvetlil: „… Midjánci, málo známy ľud, ktorý sídlil v oblasti a sú označení v 1. knihe Mojžišovej ako prví pracovníci s kovom.“
V tomto momente som začal chápať, prečo ma Pán nabádal, aby som čítal ďalej časopis. Pretože zo všetkých miest, kde sa toto drobné potvrdenie správnosti Biblie mohlo objaviť, to bolo práve v tom istom čísle, v ktorom liberálni učenci namietali: „Viera vašich biblických veriacich je opakom biblickej viery.“ Duch Svätý má naozaj zmysel pre humor.
Chcem hovoriť o dostatočnosti Božieho Slova, napriek tomu, že verím, že otázka neomylnosti je dôležitá – tomu naozaj verím. Verím tomu, že cirkvi budú zápasiť a zomierať, ak sa na toto zabudne. Napriek tomu, že je to dôležité, nemyslím si, že je to najkritickejšia otázka ohľadom Biblie, ktorej americké cirkevi dnes čelia. Vec, ktorú chcem dnes vyzdvihnúť, je dostatočnosť Božieho Slova.
Opýtal by som sa zopár otázok: Skutočne veríme tomu, že Boh nám dal to, čo potrebujeme v tejto knihe? Alebo si myslíme, že musíme doplňovať Bibliu inými, človekom stvorenými vecami? Potrebujeme sociálne techniky, aby sme šírili evanjelium? Potrebujeme psychológiu a psychiatriu pre rast kresťana? Potrebujeme mimo-biblické znaky a znamenia pre naše vedenie? Je učenie Biblie postačujúce k dosiahnutiu sociálneho pokroku a reforiem?
Dôvod, prečo si myslím, že je to dôležité je, že je možné veriť v to, že Biblia je neomylné Slovo Božie, jediný spoľahlivý zákon viery a skutkov, ale pritom zanedbávať ju a úspešne ju odmietať len preto, lebo si myslíme, že nie je dosť dobrá pre dnešné problémy a že musíme použiť iné veci, aby podporili zjavenie. Myslím si, že toto je presne to, čo mnoho evanjelikálov a evanjelikálnych cirkví robí.
Uvedomili ste si, že toto je myšlienka všetkých troch veľkých pasáží Písma, ktoré boli čítané toto ráno? Tieto tri pasáže (žalm 19, Matúš 4 a 2. Timoteovi 3) sú pravdepodobne tri najdôležitejšie pasáže v Biblii o povahe Slova Božieho. Prvá ho porovnáva s Božím všeobecným zjavením. Druhá ukazuje, ako Ježiš použil Bibliu, aby prekonal pokušenie. Tretia ja Pavlova rada Timoteovi s ohľadom na strašné časy, ktoré videl prichádzať. Avšak všimnite si: každá pasáž zdôrazňuje, že je to samotné Slovo Božie, ktoré je dostatočné pre tieto výzvy.
Žalm 19 hovorí o úžasnom zjavení Boha v prírode. Avšak potom pokračuje:
„ Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvujúci dušu; svedectvo Hospodinovo verné, ktoré robí prostého múdrym. Ustanovenia Hospodinove sú priame, obveseľujúce srdce; prikázanie Hospodinovo je čisté, osvecujúce oči. Bázeň Hospodinova je čistá a stojí na veky; súdy Hospodinove sú pravda, a všetky, koľko ich je, sú spravodlivé. Žiadúcnejšie sú nad zlato a nad množstvo rýdzeho zlata; sladšie sú ako med, a ako med, tečúci z plástov.„ (v. 8-11)
Zjavenie Boha v prírode je možno nádherné, avšak obmedzené. Naproti tomu, zjavenie Boha v Písme je dokonalé, verné, pravé, radostné, čisté, isté, vzácne, sladké a užitočné. Aký jazyk by umožnil žalmistovi ešte lepšie zdôrazniť dokonalú a úplnú dostatočnosť Božieho Slova? V Matúšovi 4. kapitole objavujeme dostatočnosť Slova Božieho v časoch pokušenia, pretože to boli citácie z 5. knihy Mojžišovej 8, 3; 6, 16 a 6,13, ktorými Ježiš odolal Satanovi. Ježiš nediskutoval so Satanom bez Písma. Neutiekal sa k nadprirodzenej sile, tiež neprosil Boha o nejaké zvláštne znamenie alebo zásah. Poznal Bibliu, stál na nej a používal ju v plnej sile.
2. list Timoteovi 3. kapitola je rovnaká. Pavol varuje svojho mladého chránenca pred strašnými časmi, ktoré prídu v posledné dni. Budú to dni podobné tým našim, v ktorých „ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, divokí, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, nadutí, milovníci skôr rozkoší ako Boha.“ A ak toto nie je strašné dosť, budú to dni, keď sa tieto veci budú objavovať dokonca aj v kostoloch. Pretože budú základom pre tých, čo „budú tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať.“ (v. 1-5)
Čo má Timoteos robiť, keď také dni nastanú? Určite musí mať Pavol nejakú tajnú novú zbraň, nejaký neočakávaný trik, ktorý použije. Nie, to nie je to, čo nachádzame. Namiesto niečoho nového, vidíme Pavla, ako mu odporúča to, čo Timoteos už davno má – Slovo Božie – pretože Biblia je dostatočná dokonca aj pre také strašné dni, ako budú tieto. „Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený, pretože vieš, od koho si sa (to) naučil, a že od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša.“ (2. Tm 3, 14-15)
Dostatočné vo všetkých oblastiach
Avšak neplatí len to, že Slovo Božie je dostatočné vo všetkých časoch, dokonca v časoch ako sú tie naše. Je dostatočné aj vo všetkých oblastiach, čo znamená, že je schopné učiniť všetko to, čo potrebujeme, aby činilo a k čomu sme ako kresťania povolávaní.
Dovoľte mi vymenovať zopár týchto oblastí:
- Evanjelizácia. Slovo Božie je dostatočné pre evanjelizáciu. Vskutku, je to jediná vec, ktorá pracuje pri evanjelizácii. Všetko ostatné – chytľavá hudba, osobné svedectvá, emotívne výzvy, dokonca aj vystúpenie dopredu pre odovzdanie sa Ježišovi Kristovi – to všetko je prinajlepšom len doplnok. Ak sa to používa, alebo sa na tom závisí, bez verného kázania a vyučovania Slova Božieho, „obrátenia“, ktoré nastávajú, sú falošné obrátenia, kde sa dá povedať, že tí, ktorí ich podstúpili sa nestali kresťanmi. Stali sa kresťanmi len podľa mena. Jediný spôsob, akým Duch Svätý pracuje na znovuzrodení stratených mužov a žien, je skrze Slovo Božie. Peter to povedal: „veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena.“ (1. Pt 1, 23)
- Posvätenie. Kázal som z listu Rímskym sedem rokov. Počas toho času som objavil mnoho zaujímavých vecí. Avšak najvýznamnejšou pre mňa bol Pavlov prístup k posväteniu, ktoré nie je vôbec tým, čo by sme očakávali, alebo po čom by mnohí ľudia dnes túžili. Keď dnes rozmýšľame o posvätení, väčšina z nás myslí na jednu z dvoch vecí. Buď myslíme na spôsob („Tu sú tri kroky k posväteniu; rob toto a budeš svätý“), alebo myslíme na nejakú skúsenosť („Potrebuješ ďalšiu dávku milosti, krst Duchom Svätým,“ a podobne). Pavlov prístup je poznať Bibliu a jej učenie o tom, čo bolo pre nás vykonané Bohom v našom spasení.
Pavol to objasňuje v šiestej kapitole, kde hovorí „Tak súďte aj vy, že ste mŕtvi hriechu a živí ste Bohu v Kristovi Ježišovi.“ (v. 11) Toto je prvýkrát v tomto liste, že Pavol hovorí svojim čitateľom, že majú niečo robiť, a čo majú robiť je „súdiť“ alebo „uznávať“ fakt, že Boh urobil nezrušiteľnú prácu v ich životoch, následkom ktorej zomreli hriechu (sloveso je v minulom čase) a boli oživení pre Boha v Ježišovi Kristovi. Jediný spôsob, ako môžu pochopiť, čo sa im stalo, je poznať Bibliu, ktorá im vysvetľuje, čo sa stalo. Avšak potom, pretože to vedia, musia pokračovať s Bohom, jednajúc na základe toho, čo bolo vykonané. Inými slovami, nemôžu sa vrátiť späť, aby boli tým, čím boli predtým. Sú novým stvorením v Kristovi. Čiže jedinou vecou, ktorú môžu urobiť, je pokračovať v žití kresťanského života. Nie je iný smer, ktorým môžu ísť, len vpred.
Toto je postoj Biblie k posväteniu, a nemá to nič so spôsobom alebo skúsenosťou. Má to všetko s poznaním a žitím podľa dostatočnosti Slova Božieho. - Vedenie. Nie tak dávno sme mali Philipa D. Jensena, pastora zo St. Matthias Church v Sydney, Austrália, u nás pre Filadelfských konferenciách o Reformovanej Teológii. Bolo to prvýkrát, čo bol v Spojených Štátoch, a bolo mojim privilégiom predstaviť ho americkým kresťanom. Pán Jensen napísal knihu pomenovanú Posledné slovo o vedení, ktorej ústrednou myšlienkou je, že to „posledné slovo o vedení“ je Biblia. Toto je to, čo nám Boh dal, aby ukázal, ako máme žiť, a čo máme robiť, aby sme ho tešili. Všetko, čo potrebujeme, je v Biblii. Teda ak je niečo, čo chceme, alebo si myslíme, že potrebujeme, čo nie je v Biblii – aké zamestnanie si zvoliť, s kým sa oženiť, kde máme bývať – nezáleží na tom, čo urobíme, pokiaľ sme poslušní tomu, čo Boh učí o žití zbožného života.
To neznamená, že Boh nemá detailný plán pre naše životy. Má. Má podrobný plán pre všetky veci, nariadil „všetko, čo sa bude diať“, ako je to vo Westminsterskom vierovyznaní. Avšak to znamená, že nemusíme vedieť Jeho plán dopredu, dokonca nemôžeme. Čo môžeme a potrebujeme vedieť, je čo nám Boh povedal v Biblii. - Sociálne reformy. Posledná oblasť, ktorá nám musí byť pripomínaná ako tá, pre ktorú je dostatočné Božie Slovo, je sociálna obnova a reformy. Veľmi nás to zaujíma v dnešnej dobe, a právom, pretože žijeme v upadajúcej kultúre a chceme vidieť panstvo Ježiša uznávané a spravodlivosť a skutočnú poctivosť zvíťaziť. Chceme vidieť chudobných zbavených trpkej žiadostivosti a utrpenia. Ako sa to má stať? Chcem navrhnúť, že čo je potrebné, nie je viac vládnych programov alebo zväčšený dôraz na sociálnu prácu, ale v prvom rade a nadovšetko učenie a praktizovanie Slova Božieho.
Ženeva pod Kalvínom: prípadová štúdia
Chcel by som zakončiť s týmto dôležitým príkladom o tom, čo sa stalo v Ženeve, Švajčiarsko, v šestnástom storočí skrze službu Jána Kalvína. V auguste 1535 Rada Dvesto, ktoré riadilo Ženevu, hlasovalo za odmietnutie katolicizmu a priklonenie mesta k protestantskej reformácii. Mali veľmi chabú predstavu o tom, čo to znamená. Až do toho bodu bolo mesto známe pre jeho neustále nepokoje, hazardné hry, neslušné tancovanie, prejavy opilosti, smilstvo a iné neresti. Ľudia doslova behali po meste nahí, spievali neslušné piesne a rúhali sa Bohu. Ľudia očakávali, že situácia bude takto pokračovať aj po tom, čo sa stali protestantmi, a Rada nevedela, čo robiť. Rada prijímala nariadenie za nariadením, ktoré boli vytvorené, aby zamedzili nerestiam a napravili situáciu. Nič z toho, čo skúsili, nefungovalo. Verejná disciplína a morálka pokračovali v úpadku.
Kalvín prišiel do Ženevy v auguste 1536, rok po prechode. Prakticky ho všetci ignorovali. Prvý rok mu dokonca ani neplatili. Mimochodom, ako každý vie, jeho prvé pokusy kázať sa ukázali také nepopulárne, že bol Radou uvoľnený na začiatku roka 1538 a odišiel do Štrazburgu. Kalvín bol šťastný v Štrazburgu a vôbec netúžil vrátiť sa späť. Keď sa situácia v Ženeve zhoršila natoľko, že názor verejnosti sa opäť na neho v zúfalstve obrátil, povedal svojmu priateľovi Williamovi Farelovi: „Dal by som prednosť sto iným smrtiam, ako tomuto krížu, na ktorom budem zomierať tisíckrát za deň.“
Napriek tomu, poháňaný zmyslom pre povinnosť, Kalvín sa vrátil do Ženevy 13. septembra 1541.
Kalvín nemal inú zbraň len Slovo Božie. Od úplného začiatku jeho dôraz bol na biblické vyučovanie, a vrátil sa k tomu aj teraz, pokračujúc vo výklade Písma presne na tom mieste, kde skončil pred tri a pol rokmi. Kázal zo Slova každý deň, a pod mocou toho kázania sa mesto začalo meniť. Ako ľudia zo Ženevy nadobúdali znalosť Božieho Slova a dovoľovali mu, aby ovplyvňovalo ich chovanie, mesto sa takmer stalo Novým Jeruzalemom, z ktorého sa evanjelium šírilo do zvyšku Európy, Veľkej Británie a Nového Sveta.
Ba čo viac, táto zmena umožnila aj ostatné zmeny. Jeden študent tohto historického obdobia napísal:
Čistotnosť bola takmer neznáme v mestách tej doby a epidémie boli bežné a početné. Prinútil Radu, aby vytvorila trvalé nariadenia pre ustanovenie hygienických podmienok a dohľad nad trhoviskami. Žobráci boli vykázaní z ulíc, ale boli založené a dobre udržiavané nemocnice a chudobince. Kalvín sa usilovne snažil o vzdelávanie všetkých spoločenských tried a založil známu Akadémiu, ktorej vplyv dosiahol všetky časti Európy, dokonca aj Britské ostrovy. Nabádal Radu na začatie textilného a hodvábneho priemyslu a takto položil základ pre dočasné bohatstvo Ženevy. Tento priemysel … sa úspešne osvedčil obzvlášť v Ženeve, pretože Kalvín, cez evanjelium, vytvoril v ľuďoch lásku k práci, poctivosti, hospodáreniu a spolupráci. Učil, že kapitál nie je diabolská vec, ale požehnaný výsledok poctivej námahy a že sa má používať na dobro ľudstva. Krajiny pod vplyvom kalvinizmu boli trvalo spojené s rastom priemyslu a bohatstva … Nie je žiadna náhoda, že náboženská a politická sloboda vznikli v tých krajinách, kde kalvinizmus prenikol najhlbšie.
Pravdepodobne nikdy nebol jasnejší príklad rozsiahlej morálnej a sociálnej reformy, ako premena Ženevy pod Jánom Kalvínom, a bola dosiahnutá takmer výlučne kázaním Slova Božieho.
Záver
Pozrime sa späť do 2. listu Timoteovi. Pavol povzbudzuje Timotea, aby pokračoval na ceste služby, po ktorej kráčal, pretože „od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša.“ Ako je Biblia schopná to urobiť? Je to preto, lebo je „Bohom vdýchnutá.“ To znamená, že je to samotné Slovo Boha a preto nesie so sebou autoritu a moc Boha. Áno, a je tiež užitočné. Je užitočné „učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré.“ (v. 14-17)
To je presne ono. To je to, čo potrebujeme. To je to, čo všetci potrebujú. A iba Slovo Boha je pre to dostatočné.
James Montgomery Boice
Z Tenth.org preložil Pavol Gurbaľ
