Musel som s našim Šušom ostať pár dní v nemocnici. Nebol to zlý čas, ale bol som veľmi rád, keď sme po piatich dňoch odchádzali domov.
V našej izbe sa osadenstvo každý deň striedalo – boli sme na infekčnom oddelení, ale nejako sa na to nebral ohľad. Hepatitída ležala vedľa hnačky, a vedľa oboch bronchitída ;). Tak sa stalo, keď jedno doobedie Radko, chalan na našej izbe (13 rokov a 20-30 kg max), odchádzal domov …
S mamou čakali v izbe na prepúšťaciu správu, keď na jeho posteľ doviedli malé dievčatko z vedľajšej izby. Z ruky trčala kanyla napojená na infúziu, ktorá na stojane o troch kolesách cupitala vedľa nej. Typická malá princeznička – 9, maximálne 10 rokov, dlhé hnedé kučery až takmer pod lopatky, na sebe fialové tričko Hannah Montana. So zopár vecami ju preniesli k nám, keďže vedľa potrebovali miesto pre niekoho iného.
Od začiatku bolo jasné, že princeznička to ťažko prežíva – byť sám v nemocnici v takom veku je dosť nanič. Netrvalo dlho, keď sa jej drobné ramená začali triasť a dievčatko začalo plakať.
Samozrejme dospelí sme sa snažili zachrániť situáciu.
„Neboj sa, to bude dobré …“
„Ani sa nenazdáš a mamka bude pri tebe …“
… ale nič nepomáhalo.
A potom náš 1.5-ročný Šušo urobil niečo, čo nás všetkých dospelých položilo do múky. Pozeral na princezničku a zo začiatku nechápal. Potom sa otočil na mňa, ukázal na ňu prstom a povedal svoje jediné slovné spojenie, ktoré dokonale ovláda a ktoré znamená všetko – od „Chcem ísť na posteľ a blázniť sa“, cez „Vidím na stole sviečky, ideme ich zapaľovať a sfúkavať“ až po „Aha, ona je veľmi smutná.“
„He?“
Potom prišiel k stolu, za ktorým som sedel, nahmatal na ňom balíček hygienických vreckoviek (musel naozaj hmatať, ešte stále je nižší ako ten stôl) a podišiel k princezničke, aby jej jednu servítku podal, nech si utrie slzy.
Keďže sa mu to nedarilo (balíček ešte neotvorený), vrátil sa ku mne, aby som mu to otvoril. Potom už naozaj dal dievčatku vreckovku, ktorá len hlesla „Ďakujem“ a utierala si slzy.
Skoro mi od údivu z toho celého spadla sánka …
Dospelí riešime veci ústami a jazykom – ale niekedy je to malé dieťa, ktoré nám ukáže, že potrebný je láskavý čin a nie rozprávanie.
1 Comment