Ak majú byť kresťania cirkvou, akú z nich chce mať Boh, musia sa dostať cez základné nedorozumenia o tom, ako má cirkev fungovať. Je to myšlienka, že prácu v cirkvi má vykonávať duchovenstvo a úlohou laikov a laičiek je nerobiť nič, alebo v tom lepšom prípade iba slepo nasledovať vedenie vysvätenej osoby.
Vlastne nič nemôže byť vzdialenejšie biblickému vzoru predstavenému v Novom Zákone; je jasné, že duchovenská práca má byť vykonávaná všetkými kresťanmi, a prácou duchovenstva je uschopňovať ostatných kresťanov na túto úlohu. Toto je význam Ef. 4:11-13: „A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v
muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.“
Správne a nesprávne príklady
V posledných rokoch sa prejavovala nová ochota v mnohých evanjelikálnych kruhoch vidieť a uvítať túto pravdu, avšak nie vždy tomu bolo tak. Prvotné obdobia cirkvi boli častokrát charakterizované falošnými vzormi služby, ako tými biblickými, i keď samozrejme vždy sa našli poriadne fungujúce zbory a služby.
Vo svojej výnimočnej štúdii cirkvi nazvanej Jeden ľud, John Stott poznamenáva, že sa vyskytujú tri zlé odpovede na otázku vzťahu duchovenstva a ostatných kresťanov. Prvú volá klerikalizmus -myšlienka, že práca v zbore má byť robený tými, ktorí sú za to platení a úloha laikov je prinajlepšom podporovať toto úsilie finančne. Ako táto falošná predstava vznikla? Historicky, vyplynula z vývoja kňažstva v ranej rímsko-katolíckej cirkvi. V tých dňoch, profesionálne duchovenstvo v cirkvi malo za vzor duchovenský
systém v Starom Zákone s omšou nahrádzajúcou starozákonné krvné obete. Iba „kňazi“ mali dovolené vykonávať omšu, čo znamenalo postavenie nesprávneho a oslabujúceho odlišovania duchovenstva a laikov. Tí, čo uprednostňujú tento pohľad by povedali, že sa viaže späť do dní apoštolov. Avšak toto je dokázateľne nesprávne. Ako je to zobrazené v Novom Zákone, prvotná cirkev často používala slovo „duchovný“ alebo „duchovenstvo“ ako niečo, čo sú a musia robiť všetci kresťania. Nikdy nepoužíva slovo hierus („kňaz“) v súvislosti s duchovenstvom.
Sú historické dôvody vývoja klerikalizmu. Avšak tieto nie sú jediné, alebo dokonca najdôležitejšie. Môžeme sa teda opýtať: Prečo sa stal tento vývoj historicky? Bola to iba záležitosť interpretácie Biblie?
Alebo vstúpili do hry aj ďalšie okolnosti, ktoré možno dokonca ovplyvnili biblický výklad?
Skutočný dôdov klerikalizmu sú nájdené v samotnom človeku. Na jednej strane, sú tu záležitosti, ktoré sú čisto záležitosťou duchovenstva ako takého. Je to ich tendencia chcieť riadiť veci, dominovať obyčajným ľuďom, ktorí navštevujú kostol. Niekedy to vedie k úplnej tyranii a zneužívaniu. Ak potrebujeme príklad, môžeme jeden nájsť v Novom Zákone v osobe Diotrefa, ktorý „chcel byť prvý“ podľa apoštola Jána, ktorý o ňom píše (3. Jn 9:10). Varovanie voči takémuto príkladu môžeme nájsť v 1. Petra v pasáži nesúcej príkazy pre starších v cirkvi: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu.“ (5:2,3) Na druhej strane je tiež otázka laických členov. Ich tendencia je sedieť na zadku a „nechať farára nech to urobí.“ Stott cituje poznámku Sira Johna Lawrenca k tomuto javu: „Čo bežný člen skutočne chce? Chce budovu, ktorá vyzerá ako kostol, duchovného, ktorý je oblečený tak, ako to on schvaľuje, služby Božie, na ktoré je zvyknutý, a byť nechaný na pokoji.“
Druhá nesprávna odpoveď na vzťah duchovenstva a bežných členov je, celkom pochopiteľne, antiklerikalizmus. Pretože ak duchovenstvo pohŕda laikmi, alebo ich pokladá za postrádateľných, niet divu, že laici niekedy oplatia kompliment tým, že sa chcú zbaviť duchovenstva.
Nemusí to byť vždy zlé. Vieme si predstaviť situáciu, v ktorej sa zbor stal tak ovládaný skazeným alebo kňažským duchovným, že je nutné generálne poupratovanie, ba dokonca je až nutné pre to, aby sa veci dali do poriadku. Takéto udalosti sa objavili aj v histórii. Opäť, vieme nájsť oblasti cirkevnej práce, ktoré sú najlepšie vykonané laickými členmi, pre ktoré duchovenstvo nie je vôbec potrebné. Ale tieto nie sú základom pre antiklerikalizmus ako postoj kresťanských ľudí. Na druhej strane, kde cirkev chce byť biblická, musí uznávať nielen to, že dary učenia a vodcovstva boli dané niektorým v cirkvi pre jej prospech, ale tiež, že existuje rozsiahle biblické učenie o potrebách takéhoto vodcovstva. Súdiac zo
Skutkov a viacerých Pavlovských epištol, zvyčajným postupom apoštola Pavla bolo ustanovenie starších v každom zbore, ktorý založil a zverením im zodpovednosti za výchovu stáda pre službu (Sk. 14:23; 20:17).
V pastoračných epištolách je ustanovenie takýchto vodcov obzvlášť prikázané (Tit 1:5) a kritéria sú dané pre takéto vodcovstvo (1. Tim 3:1-3; Tit 1:5-9).
Posledný falošný model vzťahu medzi profesionálnym duchovenstvom a laickými členmi je niečo, čo Stott nazýva dualizmus. Dualizmus hovorí, že duchovenstvo a laickí členovia majú každý určenú oblasť pôsobenia a ani jeden nemá zasahovať do oblasti toho druhého. Toto opisuje klasický rímsko-katolícky systém, v ktorom „postavenie laika“ a „postavenie duchovného“je veľmi jasne oddelené, avšak platí to aj pre niektoré formy protestantizmu. V takomto systéme, zmysel toho, že všetci majú byť časti jedného tela a slúžiť spoločno v jednote, vyprcháva, cirkev je rozdrobená a do hry vstupuje rivalita.
Čo je správny vzor? Efezským 4:11-13 to správne popisuje, pretože označení apoštoli, proroci, evanjelisti, kazatelia a učitelia majú pripravovať Boží ľud pre kresťanskú prácu, a popritom hovorí, že správny vzťah medzi duchovenstvom a laickými osobami je služba. Duchovenstvo má smerovať svoju energiu k príprave kresťanov, aby boli tým, čím majú byť, a aby mohli robiť prácu, ktorá im bola zverená. Laici majú slúžiť svetu a ostatným v rámci cirkvi.
Služba
Farári majú slúžiť kresťanskému spolčenstvu tak, aby svätí boli pripravení do služby – za prvé služby v a pre svet, a za druhé služby v rámci kresťanskej komunity. Zdôraznenie toho prvého je dôležité, pretože cirkev je častokrát v nebezpečenstve, že na to zabudne. Ako sa to častokrát stáva s rodinami, cirkev je niekedy úplne zahľadená sama do seba a zabúda, že funguje vo svete (a nie je hneď presídlená do neba) pre jediný dôvod, a to je služba svetu. Jej úlohou je slúžiť svetu ako to robil Kristus.
V jeho výnimočnej diskusii o tomto bode v Živote tela, Ray Stedman múdro upriamuje pozornosť na Kristov vlastný opis jeho služby v svete pri príležitosti jeho čítania Pisma v synagóge v Nazarete, čo sa stalo na počiatku jeho služby. Čítal z Izaiáša, kde je napísané: „Duch Pánov nado mnou; lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, [uzdravovať skrúšených srdcom] poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, a zvestovať vzácny rok Pánov.“ (Lk 4:18-19; Iz 61: 1-2)
Niektoré z týchto prorokovaných činov vyžadovali prirodzené schopnosti, niektoré nadprirodzené – v Kristovom prípade napríklad navrátenie zraku slepým – ale ako Stedman zdôrazňuje, že tí, ktorí sú Kristovi, budú robiť tak či tak každú z týchto vecí. Je práca evanjelizácie, opisovaná ako zvestovanie dobrej zvesti chudobným. Je tam služba posluhovania, v ktorej zajatí súoslobodení a slepí uzdravení.
Toto môže byť doslovné; náš ekvivalent by bola práca s väzňami a viaceré formy zdravotnej starostlivosti. Môže sa to tiež myslieť v duchovnom slova zmysle, že tí, čo sú zajatcami hriechu majú byť oslobodení pravdou Božou (Jn 8:32) a tí, čo sú duchovne slepí majú vidieť (Ján 9). Po tretie, je tu služba milosrdenstva tým, ktorí sú utláčaní, služba oslobodenia. Nakoniec, je to hlásanie nádeje pre svet, ktorý už takmer stratil nádej. Je to ubezpečenie, že je to vek Božej milosti, vek, v ktorom On prijme všetkých, ktorí sa obrátia od hriechu k Spasiteľovi.
Každá z týchto foriem služby zahŕňa v sebe zvestovanie evanjelia a môže sa na ňu pozerať aj duchovne. Avšak nesmieme zo zreteľa strácať fakt, že všetky v sebe zahŕňajú aj skutočnú fyzickú službu vo svete.
Nemali by sme zabúdať na Ježišov príbeh o ovciach a kozľatách a základ ich súdenia. Kristus poukazuje na to, že jeho učeníci, ovce, musia nakŕmiť hladných, obliecť nahých, navštevovať chorých a povzbudzovať tých, čo sú vo väzení. Všetci raz musíme Pánovi vydať počet. Je množstvo oblastí, v ktorých kresťan môže vykonávať tieto formy služby – doma, v práci, skrze dobrovoľnícke organizácie, dokonca aj skrze cirkev – cez projekty verejnej služby. Dôležité je, že kresťania to všetko musia vykonávať ako časť svojho povolania.
Budovanie tela
Druhý dôvod, prečo musia byť svätí vybavení je budovanie tela Kristovho. Množstvo veršov, kde sa používa slovné spojenie „jeden druhému“ alebo „tomu druhému“ nám hovorí, čo v sebe táto zodpovednosť zahŕňa.
1. Máme milovať jeden druhého. Táto požiadavka je prvá na zozname, pretože je najviac zdôrazňovaná a v určitom slova zmysle v sebe zahŕňa všetko ďalšie, čo môžeme spomenúť. Nachádzame to v Jn 13, kde nám Ježiš dáva nové prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ (v. 34-35 ). Opäť sa to opakuje dvakrát o dve kapitoly ďalej. „To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval.“ (15:12) „Prikazujem vám, aby ste sa milovali.“ (15:17). Pavol to vyzdvihuje v liste Rímskym, keď hovorí „Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon.“ (Rim 13:8) Hovorí o svojej modlitbe za Tesalonických: „A vás nech rozhojní a obohatí Pán takou láskou vospolok a ku všetkým (ľuďom), akú aj my máme k vám“ (1. Tes 3:12). Píše „O bratskej láske vám písať netreba, veď vy ste sa od Boha naučili milovať vospolok.“ (1. Tes 4:9). V 1 liste Jána píkaz „milovať jeden druhého“ sa vyskytuje päťkrát (3:11, 23; 4:7, 11, 12), a opäť sa objavuje v druhom liste (v. 5).
Táto láska nemá byť len akýsi pocit, alebo braná ako povinnosť, vyjadrovaná iba slovami. Má byť „skutkom a v pravde“, ako opisuje Ján v jeho popise (1. Ján 3:18). Má byť zjavná v takých praktických záležitostiach ako je dávanie peňazí a ďalších materiálnych statkov tým z nášho spoločenstva, ktorí postrádajú tieto nevyhnutnosti (v. 17).
2. Máme slúžiť jeden druhému. Pavol o tomto hovorí v liste Galatským ukazujúc, že služba je ovocím (produktom) lásky: „Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou (povoľovať) telu, ale v láske slúžte si vospolok.“ (Gal 5:13). Naším príkladom je sám Ježiš, ktorý, v tej istej kapitole, v ktorej nám prikazuje milovať sa navzájom, ukázal slúžiaci charakter lásky odložením svojho oblečenia, oblečením si odevu služobníka a postavením sa pred každého jedného učeníka, aby mu umyl zaprášené nohy. Potom poznamenal: „dal som vám príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“ (Jn 13:15)
Znamená to teda, že spoločenstvo má byť dokazované v umývaní nôh? V niektorých prípadoch to môže byť tak. Avšak očividný význam Pánovho činu bolo, že my všetci vo všeobecnosti máme byť služobníci, a to vo všetkých smeroch. Je to špecifická úloha diakonov viesť nás v takejto službe. Ako malé skupiny môžeme spoločne slúžiť v podpore kresťanskej práce v časti mesta, v ktorom sa stretávame, pomáhajúc v špeciálnych projektoch potrebných pre zbor, navštevujúc chorých, deliac si službu starostlivosti o
starších, pomáhajúc členom zboru pri sťahovaní z jedného miesta na druhé a pri ďalších veciach. Bez takejto bežnej starostlivosti a služby je kresťanské spoločenstvo zmrzačené.
3. Máme navzájom si niesť bremená. Toto ja Pavlov príkaz Galatským 6:2 „Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.“ Je to zjavný produkt príkazu milovať jeden druhého, pretože k tomuto sa Pavol odkazuje ako k zákonu Kristovmu. Milujeme tým, že berieme na svoje ramená starosti, ktoré trápia našich spolukresťanov.
Malé skupinky sú obzvlášť dôležité, ak to máme robiť účinne. Pretože ako máme niesť bremená druhých, ak nevieme, ktoré to sú? A ako sa o nich máme dozvedieť, pokiaľ nemáme priestor, v ktorom sa kresťania môžu navzájom úprimne zdieľať? Je s tým množstvo problémov, jeden z nich je naša prirodzená zdržanlivosť pri otvorení sa a priznaní toho, čo nás skutočne trápi. Ak máme problém v škole, alebo doma s deťmi, zdráhame sa to priznať, pretože priznanie k niečomu, čo by mohlo byť zlyhaním nás robí zraniteľnými. Bojíme sa toho, čo by si tí druhí pomysleli. Opäť, ak máme manželské problémy, bojíme sa priznať, že nás to trápi. Držíme to v sebe, a problémy sa kopia až do bodu, keď sa niekedy
ukážu ako neriešiteľné. Ako sa kresťania majú učiť zdieľať bremená v týchto oblastiach? Najľahší spôsob je cez prirodzene vybudované prijatie a dôveru v rámci malej skupiny.
4. Máme si navzájom odpúšťať. Celkom dosť textov o tomto hovorí ako o potrebnom prvku. Zrejmý dôvod je, že častokrát krivdíme jeden druhému, alebo nám krivdia, a tak je tu potreba odpúšťať a mať odpustené. Tu sú try texty o tomto od apoštola Pavla. Efezským 4:31-32 – „Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“ Kolosenským 3:12-13 – „Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte
sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy.“ Efezským 4:1-3 – „Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánovi: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“
Sme poučovaní z týchto veršov, že aj keď raná cirkev mala vysoký stupeň skutočného nasledovníctva, mala v tých časoch problémové momenty, kedy trpkosť a hnev vypukli a pokoj cirkvi bol ohrozený. Ak pokoj nebol zničený, bolo to preto, lebo kresťania sa naučili byť trpezliví jeden s druhým a odpúšťali ústrky, či už skutočné, alebo imaginárne.
5. Máme vyznávať hriechy jeden druhému. Jakub hovorí „Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili.“ (5:16) Ako protiklad ku katolíckemu učeniu vyznávania hriechov, kedy sa vyznáva kňazovi a rozhrešenie alebo
odpustenie je od neho prijímané, protestanti zdôrazňovali, že pravý biblický príklad je vzájomné vyznávanie, v ktorom jeden kresťan vyznáva hriechy inému a môže ním byť uistený, že Boh prepáčil jeho hriechy a odpustil mu skrze Krista. Toto je učenie reformácie o kňažstve všetkých veriacich, čo je veľmi dôležité. My protestanti musíme naproti tomu priznať, že vyznanie tohto druhu, i keď biblické, je medzi nami prítomné skôr v teórii ako praxi. A je to pravdepodobne príčina, prečo mnohí, možno dokonca väčšina protestantov prechádzajú životom bez toho, aby niekedy vyznávali čokoľvek komukoľvek. Súdiac
z naších rečí, mohli by sme si myslieť, že nehrešíme a nikdy nemáme problémy.
Aké ničivé je to pre skutočné nasledovníctvo! Ako úžasne nápomocné by to bolo, ak by kresťania poctivo priznávali svoje ťažkosti a a prosili o toľko potrebné modlitby a radu ostatných za ich boje. Jakubovým zámerom je zrejme tento výsledok; v povzbudzovaní nás k vyznávaniu si navzájom našich hriechov, spája vyznávanie s modlitbou a zasľubuje, že takto to bude nápomocné: „modlitba spravodlivého je mocná a účinná“ (v. 16)
6. Máme sa navzájom napomínať. Ak nepoznáme slovo Božie a nekráčame blízko s Ním, nemôžeme to robiť. Nemáme žiadne právo vyučovať druhých. Na druhej strane, ak poznáme Písma a sme blízko Bohu, malo by byť pravdivé o nás to, čo Pavol napísal o kresťanoch v Ríme; „Aj ja som presvedčený o vás, bratia moji, že aj vy ste plní dobrotivosti, naplnení každou známosťou a schopní aj napomínať sa navzájom.“ (Rim 15:14)
7. Nakoniec, máme povzbudzovať jeden druhého. Pavol o tomto hovorí vo svojom liste Tesalonickým, ktorí nedávno stratili niektorých zo seba pre smrť. V ich prípade, toto bolo spojené so zmätkom ohľadom druhého Kristovho príchodu, a Pavol im písal aby vysvetlil čo by to znamenalo jednak pre nich samých, jednak pre tých, čo by zomreli očakávajúc tento príchod. Vysvetľuje, že Kristus by sa vrátil a že tí, čo zomreli v Kristu by boli prví vzkriesení v novom, Kristovi podobnom tele. Nadôvažok, bolo by tam opätovné stretnutie, kde by sa ich duše, teraz oblečené v novom vzkriesenom tele, znovu zjednotili s ostatnými veriacimi, ktorí by boli stále nažive. Po zhrnutí tejto teológie Pavol uzatvára „Tak sa potešujte vospolok týmito slovami.“ (1. Tes 4:18)
Vzájomné vzdelávanie prispieva k zdraviu cirkvi, a toto sa vzťahuje na dôležitú prvú oblasť služby, v ktorej nezdravá cirkev len obtiažne môže poriadne slúžiť svetu. Ktoré veci bránia cirkvi, aby bola cirkvou s božím vplyvom, aký Kristus chcel, aby táto cirkev mala? Nejednota je jedna vec. Zbor, ktorý spotrebuje všetku svoju energiu na vnútorné boje sa len ťažko dá použiť aj na iné ciele. Ignorácia je ďalšou príčinou zlyhania. Ak zbor nerozumie každodenným záležitostiam alebo riešeniam, ktoré sa skrývajú v evanjeliu, nemôže pomôcť svetu, aj keď nie je vnútorne rozdelený a dokonca je horlivý pomôcť. Prekážkou cirkvi
môže tiež byť nevyspelosť. Tiež môže byť oslabená hriechom. Každý z týchto nedostatkov môže zničiť efektivitu zboru, a to je dôvod, prečo Pavol píše o „jednote vo viere … poznaní Syna Božieho … dospelosť (mužnosť) … k celej miere plnosti Kristovej.“
Ako sa máme dostať do toho bodu? Odpoveďou je, že každý kresťan má pomáhať ostatným. Každý! Nie je to práca iba pre farára. Jeho práca je vystrojovať svätých konať prácu budovania tela cirkvu a slúžiť svetu.
Paste moje ovce
Ako maju evanjelizátori, farári a učitelia vystrojovať svätých pre túto prácu? Ako dlho sa má konať toto vystrojovanie? Odpoveď na druhú otázku je „dokiaľ všetci nedosiahneme jednotu vo viere a v poznaní Syna Božieho a nebudeme dospelí“, čo je počas celého veku, čo bude trvať cirkev až do Kristovho príchodu. Odpoveď na prvú otázku je jasne: učením, kázaním a žitím Slova Božieho.
V biblickom jazyku je to často opisované ako „pasenie oviec“, pretože práca farára – učiteľa je podobná práci pastiera v starostlivosti a najmä pasení jeho oviec. Myšlienka je prítomná v Starom Zákone (Ž 77:20), avšak je oveľa dôležitejšia v Novom Zákone, pravdepodobne pretože je založená na Kristových slovách nariadenia Petrovi, ktoré mu povedal po tom, ako trikrát zaprel Ježiša, krátko pre Jeho ukrižovaním. Ježiš povedal Petrovi: „Pas moje ovečky“ (Jn 21:15-17).
Môžeme si všimnúť, dokonca bez toho, aby sme sa bližšie pozreli na povahu zodpovednosti, že ovce sú nazývané Kristovými ovcami. Tieto sú jeho dvoma spôsobmi. Po prvé stvorením; On ich stvoril. Po druhé, čo je ešte dôležitejšie, vykúpením. Pri skoršej príležitosti Pán povedal „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za svoje ovce.“ (Jn 10:11). Vo svojej reči starším v Efeze, krátko pred svojím odchodom do Jeruzalema, Pavol povedal „Bedlite teda o seba a o celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si vydobyl svojou krvou.“ (Sk 20:28). Ak by stádo bolo naše – či už ako služobníci, starší, alebo dokonca ako rodičia (myslím teraz na naše deti, ktorým sme my dozorcami) – môžeme s ním naložiť ako sa nám zachce, alebo ako si myslíme, že je najlepšie. Avšak ak je to stádo Kristovo, čo aj je, potom s ním musíme nakladať tak, ako si on praje, uznávajúc našu zodpovednosť jemu.
Zvláštnosti tejto zodpovednosti sú, že tí s darom pastorstva-učiteľstva (kňazi, presbyteri, učitelia v nedeľnej škole, vedúci mládeže) musia „pásť“ ovce zverené im do duchovnej opatery. Musia to robiť učením, zdieľaním a akýmkoľvek iným spôsobom zvestujúc Slovo Božie.
V určitom zmysle slova sa toto dá aplikovať zoširoka, pretože je len málo z tých, čo nemajú žiaden stupeň zodpovednosti za niekoho. Všetci sme zvyčajne v niektorých veciach „podpastieri“ („undershepherd“ v origináli – pozn. prekl.). Avšak toto je obzvlášť určené kazateľom, pretože úloha vyučovať Slovo Božie je obzvlášť prisúdená im. Obyčajný kazateľ má mnoho úloh. Musí spravovať, radiť, navštevovať a vyhodnocovať ďalšie veci. Avšak ako hlavná zodpovednosť tesára je budovať a maliara maľovať, tak aj hlavná zodpovednosť farára je vyučovať Slovo Božie. Dokonca, ak to on nerobí, ako môže očakávať ostatným „podpastierov“ jeho stáda naplniť ich diel zodpovednosti?
V tejto oblasti je badať pokles v dnešných časoch, najprv čo sa týka učenia a potom vo všeobecnosti kázania. Je pre to niekoľko dôvodov. Po prvé, pozornosť sa presunula od kázania k ďalším zložkám pastorálnej služby, veciam ako poradenstvo, vysluhovanie sviatostí, práce v malých skupinkách a podobným záležitostiam. Tieto veci sú dôležité. Sú súčasťou duchovenskej služby. Avšak nemali by, dokonca nesmú, preniesť pozornosť od hlavnej zodpovednosti, ktorou je vyučovanie Slova Božieho.
Naviac, tieto veci nevylučujú jedna druhú. Pretože práve keď je Slovo Božie najlepšie kázané, vtedy je aj najlepšie postarané o tie ďalšie záležitosti. Príklad si môžeme vziať z obdobia puritánov. Kazatelia v tom období boli známi pre svoje zrelé výkladové kázne. Ich materiál je tak obtiažny v niektorých prípadoch, že len nemnohí ho zvyknú čítať. A neznamená to, že ostatné zložky ich služby boli zanedbávané. Práve naopak, bohoslužby boli charakteristické silným vedomím Božej prítomnosti, a tí, ktorí mali takéto kázania a viedli takéto bohoslužby boli silne zasiahnutí problémami, pokušeniami a rastom tých, ktorých Boh zveril do ich opatery.
Druhý možný dôvod ústupu v kázaní je novodobá nedôvera v rečnenie. Ľudia dnešných dní sú veľmi citliví na manipuláciu a nemajú ju radi. Keďže kázanie je zjavne určené na pohnutie ľudí (a nie iba na ich usmerňovanie), vyzerá to ako manipulácia, od ktorej sa niektorí odvracajú. Problém s týmito vysvetleniami je, že i keď je v nich akýsi element pravdy, obe sú postavené na vonkajších záležitostiach alebo vonkajších situáciách, a tak im chýba vnútorná alebo podstatná príčina upadania kázania. Aká odpoveď je v tejto oblasti? Odpoveď je, že súčasný pokles kázania a vyučovania Slova Božieho súvisí s predchádzajúcim poklesom viery v Bibliu ako smerodajné a neomylné Slovo Božie na strane cirkevných teológov, profesorov v seminári a tých služobníkov, ktorí sú nimi vyučovaní.
Povedané jednoducho, je to strata istoty v existenciu spoľahlivého slova od Boha.
Tu ide záležitosť neomylnosti a smerodajnosti ruka v ruke. Nie je pravidlo, že tí, ktorí opúšťajú neomylnosť ako predpoklad, s ktorým pristupujú k Písmu, nevyhnutne opúšťajú aj vieru v jeho autoritu.
Na druhej strane, najčastejšie hovoria o autorite Biblie najviac nahlas práve vtedy, keď opúšťajú jej neomylnosť. Je pravdepodobnejšie, že, chýbajúc presvedčenie, že Biblia je bez chyby ako celok tak aj po častiach, títo učenci a kazatelia nevyhnutne pristupujú k Biblii odlišne ako tí, ktorí uznávajú jej neomylnosť, nech už sa o tomto čokoľvek dá povedať. V ich prácach je Biblia prehľadávaná (do tej miery, že je naozaj prehľadávaná) za účelom nájsť akékoľvek svetlo, ktoré by mohla vrhnúť na svet a život ako ho vidia oni, a nie ako to spojivo a silné odhalenie, ktoré nám hovorí o tom, čo si myslieť o svete a živote a dokonca formuluje otázky, ktoré by sme sa ich mali pýtať.
Napriek tomu práca, ktoré nás uschopňuje na ďalšie veci, nemá byť vykonávaná len hovorením Slova Božieho, ale aj žitím podľa neho, ako sme už naznačili. K tomuto sa odkazoval Ježiš, keď použil obraz pastiera na sebe. Pretože v opise svojej práce povedal „Keď vyženie všetky svoje ovce, ide pred nimi a ovce ho nasledujú, pretože poznajú jeho hlas“ (Jn 10:4). Myslí tým, že On robí prvý všetky veci. On nám ukázal vzor, kltorý majú ostatní nasledovať. Tak majú robiť aj tí, ktorých úlohou je uschopňovať na službu ostatných kresťanov.
Preložené z Being the Church, napísal Dr. J. M. Boice,
originál na www.tenth.org
