Švajčiarsky evenjelizátor a pisateľ hymnov Cézar Malan vždy rád rozprával o Ježišovi. Jedného dňa, keď bol na návšteve Anglicka, rozprával s mladou ženou pri jej stole hovoriac, že dúfa, že je kresťanka. Charlotte Elliottovú to zarazilo. Radšej by nerozoberala túto otázku, odpovedala. Malan sa ospravedlnil za to, ak ju nejako urazil.
Avšak pre Charlottu bolo Malanove svedectvo bodom obrátenia. Nemohla dostať jeho návrh z hlavy. O tri týždne neskôr opäť stretla Malana a povedala, mu, že odkedy s ňou rozprával, snažila sa nájsť Ježiša, svojho Spasiteľa. Ako môžem k Nemu prísť, pýtala sa. "Nemáte nič, čo by ste mohli priniesť Bohu. Musíte prísť tak ako ste" – odpovedal jej Malan. S radosťou Charlotte prišla. Od 33 roku svojho života až do svojej smrti Charlotte trpela ochromujúcou únavou. "Môj nebeský Otec, a len On, vie, aké to je – deň po dni, hodinu po hodine, bojovať proti telesným pocitom takmer premáhajúcej slabosti a otupenosti a vyčerpania, vydržať, ako mi On pomáha, nepoddať sa lenivosti, depresii, nahnevanosti, ako sa jej moje telo chce oddávať, ale vstať každé ráno, rozhodnutá zobrať si za svoje motto: "Ak ma niekto chce nasledovať, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.""
Napriek jej indispozícii, bola užitočnou. Napríklad editovala časopis Religious Remembrancer.
V roku 1835, asi 12 rokov po jej obrátení, jej brat vyberal príspevky pre školu pre sestry duchovných – St. Mary's Hall. Neschopná pomôcť mu s projektom, Charlotta sa cítila zbytočná. Možno ju dokonca Boh odmietol!
Upadla do hlbokých pochybností. Ako rozoberala svoju situáciu, spomenula si na slová Cézara Malana a rozhodla sa napísať pieseň pre druhých, ktorí boli v podobnej situácii. Slová, ktoré napísala sa stali jednou z najväčších duše-zachraňujúcich piesní v histórii hymnov.
Tak, aký som a nič nemám,
len na Tvoju krv pozerám
Ty ma však voláš deň čo deň,
Baránku Boží, ja idem!
Mnoho je príbehov ľudí, ktorých život bol zmenený jej veršami. Dora Wordsworth, dcéra Williama Wordswortha žiadala, aby jej tieto riadky čítali stále znova a znova pri jej smrteľnej posteli. Sir Henry Norman, vrchný predstaviteľ v Indii, bol zachránený skrze túto pieseň na stretnutí vedenom Lordom Radstockom. Billy Graham ho používal ako pozvánku na svoje prednášky.
Ba čo viac, už počas svojho života sa Charlotte dozvedela, že kópie básne boli predávané a peniaze z predaja boli darované St Mary's Hall, tomu istému projektu, o ktorom si myslela, že mu nebude môcť pomôcť!
Napriek svojej chorobe, Charlotte žila až do 82 rokov. Zomrela 22. septembra 1871. Po jej smrti sa medzi jej pozostalosťou našlo vyše tisíc listov, ktoré jej poslali ľudia, v ktorých opisujú, ako sa jej báseň dotkla ich života.
Toto je príbeh piesne 268 v našom spevníku.
