Milý čitateľ. S úctou k naším predkom uverejňujem tento článok, ako dokument našej minulosti na základe knihy Moldova György: Negyven predikátor – Štyridsať kazateľov. Konám to nielen z púheho opakovania dejinných udalostí, ale aj ako výzvu ku vernosti vo viere, ku úcte voči naším predkom – bojovať dobrý boj viery, vieru zachovať, aby nám mohol byť daný veniec života.
„Ja urobím najsamprv v Uhorsku z ľudí otrokov, potom žobrákov a nakoniec katolíkov“ – vyhlásil Kollonich Leopold – ostrihomský arcibiskup, predseda viedenskej kráľovskej komory, minister.
Na vykrvácanú krajinu uvalil strašné dane, spravoval Uhorsko ako kolóniu Viedne a pustil sa s veľkou nenávisťou do boja proti najväčšej prekážke jeho zámerov: proti reformovanej a evanjelickej cirkvi. Uprostred 17. storočia už veľká väčšina vtedajšieho Uhorska bola protestanská.
V rokoch 1673 – 74 Kollonich povolal vyše 700 reformovaných a evanjelických učiteľov do Bratislavy, kde boli falošne obvinení zo vzbury, veľezrady, z nevery, z potupovania katolíckej cirkvi. Snažil sa ich donútiť ku prestupu do rímsko-katolíckej cirkvi alebo ku zrieknutiu sa duchovenskej sa služby, alebo mali opustiť krajinu. Je priam zaražajúce, že ešte aj súčasní katolícki historici tvrdia, že Galejní otroci boli právom odsúdení za velezradu, za buričstvo, za sprisahanie s Turkami.
Boli viacerí, ktorí dôsledkom strašných útrap opustili krajinu, či boli prinútení prestúpiť do katolíckej cirkvi, či zriekli sa duchovenskej služby. Ale boli aj takí, ktorí neochvejne ostali verní aj napriek vyhrážkam popravy a smrti.
Útrapy týchto hrdinov viery vyrozpráva verná dokumentárna knižka Moldova Györgya: Negyven predikátor – Štyridsať kazateľov.
V úvode píše kronikár – priamy účastník Galejí:
„Ja Kocsi Csergö Bállint – prepustený kazateľ a učiteľ reformovaného vierovyznania, nechcel som sa už o tom zmieňovať, čo som prežil, ale veľadôstojný pán superintendent Séllyai István nás zaprisahal na smrteľnej posteli ako mladších kazateľov, aby sme spísali udalosti naších útrap. Je to našou povinnosťou – povedal – voči naším martýrom, aby povstal pomstiteľ z naších kostí, aby sme to všetko pripomínali ďalším generáciám, lebo svetská, či cirkevná vrchnosť môže nás postaviť pred rovnaké otázky, na ktoré sme my museli odpovedať životom. Nakoľko z potomkov naších galejných otrokov zostal som už iba sám, uvedomil som si, že mnohí očakávajú odo mňa obhajobu na mnohé žaloby a potupenia, ktorými jezuiti znova zaplavili celý svet.“
Tak sa rozpisuje pisateľ o udalosti z roku 1670. Tento rok bol začiatkom veľkej skazy reformovanej cirkvi. Naši nepriatelia naviedli kráľa Leopolda, aby zrušil dohody náboženskej slobody pre protestantov. Takto dostali voľnú ruku jezuiti a katolícki veľmoži proti protestantom.
Na terajšom západnom Slovensku v oblasti Nitry pustošil ohňom a mečom gróf Nadasdy Ferenc. Nebol lepší ani Eszterházy István, či na východnom Slovensku Báthory Zsófia. Na jej panstvách viacerých reformovaných obesili na dvere kostolov, či zhodili ich z veží kostolov.
Medzi tým prepuklo v Uhorsku veľké sprisahanie proti rakúskej nadvláde a ich služobníkom v Uhorsku. To bola zámienka na kruté prenasledovanie protestantov. Zaujimavé je, že medzi organizátormi sprisahania nebol ani jeden protestant.
Kráľ na radu svojho spovedníka – jezuitu – vyhlásil, že Uhorsko nie je možné udobriť milosťou, je iba jediný liek: smrť.
Zrušil uhorské zákony a moc odovzdal arcibiskupovi Szelepcsényimu a Ampringer Gáspárovi. Títo boli poverení pomstou. Heslom pre Uhorsko bolo: „V Uhorsku treba vyhubiť protestantov.“ K rakúskym vojakom, ktorí sa potulovali krajinou, sa pripájali jezuiti, ktorí násilne odoberali reformované kostoly a nútili reformovaných ku prestupu do katolíckej cirkvi. Tí ktorí sa protivili, tých pozabíjali. Aby udali tomu všetkému nejaké dôvody, vyhlásili, že ich prvý kráľ Štefan zasvätil celú krajinu panne Márii. Aby sa krajina mohla stať „Regnum Mariannum“, v krajine je potrebné zaviesť iba katolícku cirkev.
Ďalším heslom bolo: „Von s Lutherom, von s Kalvínom – z krajiny Márie.“
Ako dôsledok celej nenávisti uvediem aspoň jednu ilustráciu zo 70 strany knihy: „V prvý deň sv. Michala Hoffkirchen Lajos, veliteľ Komárna, dal spútať Száki Jánosa – farára v Ekeli a dal ho priviesť na popravisko. Pri poprave bol prítomný, ako stále, aj jezuita. Kat najskôr vyholil hlavu odsúdencovi, potom hroznou brutalitou nalial reformovanému farárovi na hlavu horúce olovo. Jezuita vyskakoval od radosti a kričal: ‘Polejte mu hlavu ešte sväteným olejom.‘ Neuspokojil sa s tým, ale nastrihal platené pruhy, tie namočil do vosku, síry a smoly, poukladal ich na holé telo kazateľa a potom podpálil. Tak zhorel ten martýr Boží na uhol. Manželke farára odťali hlavu. Služobnicu horúcimi kliešťami štípali a nakoniec ju hodili do ohňa.“
Zomrel aj významný košický kazateľ: Czeglédi István, verný bojovník Pána, vidiaci trón Boží. Málo sa mu dostalo dobrého kúsku jedla v jeho živote, taktiež aj pokoja. Po nociach popísali jeho bránu všelijakými potupnými slovami. Nazvali ho byvolom, volom. Ráno s plačom čítaval osočujúce slová.
V roku 1670 v jeseni vtrhol k nemu rakúsky dôstojník so zámienkou, že veľmoži od neho žiadajú duchovnú útechu. 28. septembra ho mušketieri uprostred modlitby prepadli a ťažko zranili. Potom ho zatvorili do skladu s obilím. Tu ho držali celé mesiace, týrali, spôsobili mu mnoho rán na celom tele. Sotva sa dostal z toho zajatia už bol predvolaný na súd do Bratislavy. Tu mal vypovedať o svojej údajnej účasti na sprisahaní veľmožov. Bol vlastne už polomŕtvy, sotva vedel vzpriamene držať hlavu. Jeho manželka a žiaci ho vyprevádzali s plačom. Tretí deň v Trnavskom chotári medzi oziminami zomiera. Je aj taká mienka, že bol otrávený. Do Bratislavy došlo už iba jeho mŕtve telo. Ešte aj jeho nepriatelia povedali, že škoda to bolo urobiť s tým spravodlivým človekom. Jeho telo pochovali vedľa Bónis Ferenca – ktorému sťali hlavu.
Otravili aj Ketzer Amrusa a Otvös Jánosa upálili. Iní poumierali vo väzniciach, alebo vo vyhnanstve.
Biskup Széchényi György povedal: „Teraz sme už uplietli povraz pre všetkých protestantov a ako stiahneme slučku na ich krku nikdy viacej sa nepostaví evanjelická a reformovaná cirkev v Uhorsku.“
Bola to hrozná cesta Golgoty pre protestantskú cirkev, kedy naši nepriatelia „ v mene Božom“ pridržiavali sa známej jezuitskej zásady. „Cieľ svätí prostriedky.“
Cesta Golgoty však pokračovala s tými, ktorí boli predvolaní na Bratislavský súd. Naších reformovaných bolo 80. Farári a učitelia, ktorí pôsobili v južnej časti Uhorska sa nedostavili, nakoľko toto územie bolo pod správou Turkov. Taktiež neprišli ani zo Sedmohradska, nakoľko tamojší veľmoži boli pevnými zástancami reformácie.
Po dlhotrvajúcom súde v Bratislave poslali odsúdencov do rôznych väzníc v Komárne, v Leopoldove a inde. V roku 1675 po mnohých útrapách a násilnostiach naložili ich na vozy a vypravili do Benátok na galeje. Kollonits – ich sudca prikázal, že ak niektorý z kazateľov povie, čo i len jedno slovo, nech je zabitý. Niekoľko dobrosrdečných žien sprevádzalo ich až na okraj mesta, chceli im poskytnúť trocha chleba a šatstva, ale vojaci im zobrali ešte aj to málo.
V Leopoldove bol veľmi známi jezuita, istý Kellio Miklós. Ten mal na starosti naších kazateľov. Kronikár píše, že nebolo od neho brutálnejšieho človeka, ani medzi krymskými Tatármi. Pri každej našej ceste sme sa stretávali s tou čiernou obludou Ignáca Loylu. Rímsky pápež z takých jezuitov zorganizoval svoju gardu, ktorá bola schopná vykonať všetko, čoho sa stránili kňazské rehole.
Cesta do Benátok bola hrozná. Mnohí cestou zomreli. Medzi nimi bol aj istý Miskolci – reformovaný kazateľ, ktorý sa v hodine smrti lúčil s touto modlitbou: „ Nepokojné je moje srdce, preto k Tebe sa utiekam v hodine zovretia. Hľa Pane, v mojej biede zostal som sám. Neviem, kde by som sa utiekal, a kde by som mal skloniť svoju hlavu, dobrotivý môj Otče. Tvoje cesty nie sú také, ako cesty ľudí. Ty aj takými spôsobmi konáš našu spásu, ktoré nemôžeme zosúladiť s našou mysľou, s naším šťastím. Je však lepšie ak trpím tu na tejto zemi, ako v budúcom živote. Čo by si zotrel z mojích očí, ak by som ich nemal zaslzené tu na tejto zemi?“
Jeho hlas zoslabol, prosil nás, aby sme mu prečítali niečo z „ Duchovných úvah“. Vzdychal a plakal. 19. mája na úsvite vracia svoju šľachetnú dušu Stvoriteľovi. Nezomiera, iba dožil v tomto svete. Nasledoval ho Kórody János – reformovaný farár z Csögle. Na ceste z Capua do Aversa zomiera Götz Mihály. Jeho telo zhodili z voza a nechali na ceste. Bugány Miklós hovorí nad ním slová: „ Už viacej nebude ani lačnieť ani žizniť, ani páľava slnka mu neuškodí, lebo Baránok, ktorý sedí na tróne, ten ho bude sýtiť a privedie ho k prameňom živých vôd a Pán Boh zotrie z jeho očí každú slzu.“
Cesta do Benátok trvala dva mesiace. Z Uhorska sme vychádzali 43 a do Benátok sme došli iba 30. Tu nás uvoľnili z okov, ostríhali a za 50 zlatých predali na galeje.
Celá Európa sa pohla za vyslobodenie otrokov. Až konečne po mnohých útrapách, keď nás zostalo živých iba 25, prichádza holandský admirál Ruyter a posiela svojich poslov z veliteľskej lode na pevninu s týmto odkazom: „Benátskeho zástupcu kráľa a celé Benátky vyzývam, lebo ste zapreli váš sľub, aby ste do polnoci poslali všetkých väzňov na moju loď. V opačnom prípade Benátky zotriem z mapy Európy.“ Takto konečne boli oslobodení naši galejní otroci zo strašnej poroby. Ich cesta viedla do Švajčiarska. Všade ich s radosťou vítali. Ešte aj malé dievčatká – píše kronikár – dvíhali rúčky k výšinám a chválili Boha za naše vyslobodenie.
Uprostred radosti vyskytol sa aj zármutok. V meste Chur zomiera Turóczi András – evanjelický farár. Lúči sa touto moditbou: „ Bože môj a Pane môj, prameň všetkej milosti. Porúčam svoju biednu dušu do Tvojej nekonečnej a nevýslovnej milosti, taktiež moje ustaté telo, moju myseľ, moje slová, moje vychádzanie a vchádzanie, moje myšlienky, moju vieru, vierovyznanie, beh môjho celého života, záver môjho putovania a poslednú hodinu, spasenie a blaženosť mojej duše, tiché spočívanie môjho tela a jeho vzkriesenie, čo zo srdca prosím počas mojej celej večnosti. S Tebou chcem odpočinúť a viem, že od tejto chvíle nebudem v ničom trpieť núdzu, moju dušu naplní radosť, takto Ťa prosím Amen.“
Cesta ich viedla ďalej do Zürichu, avšak rozdelili sa už do skupín.
Autor kroniky sa vracia do Talianska, navštívil Rím, kde vidí mravnú zvrhlosť mesta. Napísal na istý stĺp Ríma nasledovné slová: „ Ak chceš žiť svätý život, zanechaj Rím, tam by si mohol byť všetkým, len nie zbožným.“
Po mnohých útrapách prichádzajú hrdinovia viery domov. Tu Lányi napísal nasledovné slová do jedného pamätníka: „ Cirkev bola založená na krvi, jej začiatkom bola krv. Krvou sa posilňovala, rástla, aj jej vzdor bude krv.“
Na záver ešte pripomeniem slová reformovaného superintendenta Séllysiho, ako večné memento pre bojujúcu reformovanú cirkev, vo chvíli jeho lúčenia sa so zemským životom: „Urodzený hrdinovia a všetky stavy: Ja Séllyei István rozlúčim sa s vami. Zanechávam vám: Boha sa bojte a v pravej viere pevní zostávajte.“
Po prečítaní knihy o hrôzach protireformácie, o tom všetkom, čo boli schopní vytrpieť naši reformovaní predkovia silou viery môžem vyznať: „ Iba Tvoja sila, ó Pane náš, zachovala nás, lebo Tvoja milosť sa obnovovala nad nami každý deň. Preto, neboj sa, Sion: Keď Boh s nami, kto proti nám? Hrad prepevný je Pán Boh náš!“
Ľudovít Kozár
reformovaný farár
