1. Tim 3, 1-7
"Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve, žiada si výborné dielo. Tedy biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozumný, slušného chovania, pohostinný, schopný učiť, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale prívetivý, nesvárlivý, nie milujúci peniaz, ale taký, ktorý dobre spravuje svoj dom a deti má v podriadenosti s celou počestnosťou. Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! Nie novák, aby nadujúc sa neupadol v odsúdenie diablovo. Ale musí mať aj dobré svedoctvo od tých vonku, aby neupadnul do pohanenia a do smečky diablovej."
Služobník, ktorý kázal z tejto pasáže si použil ako názov jednu z jej kľúčových frází. Kázeň mala mať názov "Bez úhony: kvalifikácia starších". Keď brožúrka prišla z tlačiarne, tak hlásila, že starší sú "Bez prístupu", nie "Bez úhony" (v originali: "Above approach", not "Above Reproach" – pozn. prekl.).
"Bez prístupu (nedostupní)" – táto fráza odráža spôsob, ako niekedy kresťania rozmýšľajú o svojich duchovných vodcoch. Málo vecí spôsobuje väčší strach ako stretnutie so staršími v cirkvi. Pamätám si, ako som sa cítil, keď som ako mládežník čakal, aby som vydal svedectvo viery v Ježiša Krista Zhromaždeniu (ekvivalent nášho zasadnutia presbyteria – pozn. prekl.) Sedel som tam v hale kostola, utierajúc si moje spotené dlane do mojich nohavíc, snažiac sa zúfalo si spomenúť na veršík, ktorý sa stal základom môjho spasenia. Ten pocit sa vrátil s väčšou silou zakaždým, keď som sa mal objaviť pred presbyterstvom na preskúšanie mojej pastoračnej služby.
Cirkevní služobníci nie vždy robili kresťanov neróznych. V 19. storočí cirkevník z Edinburghu menom David Dickson napísal:
"Naši ľudia dobre poznajú nevyhnutnosť a užitočnosť úradu staršieho. Po celom Škótsku panuje šťastný predsudok v prospech návštevy staršieho. Žiaden starší nemôže povedať, že by niekto nevítal jeho návštevu. Domy a srdcia ľudí sú vždy otvorené tým, ktorých povolali do úradu." [1]
To je spôsob, akým si starší zaslúžia byť prijímaní: s náklonnosťou.
Znamenité dielo
Starší si tiež zaslúžia, aby boli prijímaní s rešpektom, pretože Biblia si veľmi cení tento úrad. "Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve, žiada si výborné dielo." (v 1.)
Toto je druhýkrát, čo apoštol vzal obľúbené porekadlo a dal mu božský súhlas. Walter Lock ponúka ešte múdrejšiu vetu, v ktorej tomu dodáva príchuť príslovia: "Ten, čo chce hrať úlohu vodcu, znamenité dielo doprial svojmu srdcu." [2]
Slovo biskup je v origináli episkopos, čo je niekedy prekladané ako biskup, inokedy ako dozorca. Episkopos je slovo, ktoré dalo meno Episkopálnej cirkvi. Je to synonymum s biblickým slovom presbuteros, čo znamená "starší" a dáva meno Presbyteriálnej cirkvi. V Novom Zákone – napríklad Sk. 20, 17-38 – označenia pre pastora (poimen), staršieho (presbuteros) a biskupa (episkopos) sú navzájom zamieňané (pozri tiež 1. Pt 5, 1-2; Tt 1, 5-7). Toto je tiež pravda v 1. Liste Timoteovi, keďže Pavol neskôr nazýva biskupov "staršími" (5, 17).
Sme povinní uzavrieť to tak, že nieto rozdielu v hodnosti medzi staršími cirkvi. Hierarchické formy spravovania cirkvi idú za hranice učenia Písma. Nevyvinuli sa až do uzavretia Novej Zmluvy, najmä počas pôsobenia Ignaciusa (rok 117), biskupa v Antiochii.
Biblickým vzorom pre cirkev (zbor) je duchovné spravovanie rozdielnymi staršími. Všetci starší sú bratia. Ako uvidíme (5, 17), je rozdiel medzi učiacimi staršími (niekedy známymi ako pastori, farári, služobníci) a vedúcimi staršími. Ale rozdiel leží iba v ich funkcii, nie v ich autorite. Farár nie je nadradený vedúcemu staršiemu (presbyterovi).
Pointa Pavlovho verného rozprávania je to, že práca staršieho (biskupa) je úctyhodná. Má dlhú a bohatú tradíciu medzi Božími ľuďmi. Prví starší boli ustanovení Mojžišom, aby vyučovali a súdili dietky Izraela (2. Moj 18). V celej Starej Zmluve bol Boží ľud reprezentovaný a riadený staršími, ktorí sedeli v bránach mesta a učili v synagógach.
To isté sa dialo aj v Novom Zákone. Keď prví kresťania poslali dar chudobnému ľudu do Jeruzalema, Pavol a Barnabáš ho priniesli starším zboru (Sk 11, 30). Na svojich misionárskych cestách ustanovali starších vo všetkých zboroch (Sk 14, 23). Takže v čase, keď Pavol písal Timoteovi, starší (presbyter) bol riadne uznávaný úrad v cirkvi.
Práca dohliadača je dobrá práca. Ako slovné spojenie naznačuje, zahŕňa to dohľad (epi-skopos="dohliadať") nad Božím ľudom. Vedením a učením starší dohliadajú na duchovný život cirkvi. Dozerajú na veci z Božieho poverenia.
Keď dohľad je dobrá práca, potom je dobré pre mužov ho aj vyhľadávať. Hovorím "mužov", lebo Duch už prehlásil, že ženám nie je určené zakúšať autoritu vyučovania v zbore (2, 12). Fráza "nastaviť si srdce na to byť dohliadačom" (ako je to v niektorých prekladoch – pozn. prekl.) je pravdepodobne zle preložená, keďže "srdce" v pôvodnom texte nie je spomenuté. Avšak slovo oregetai znamená "siahnuť po" niečom, natiahnuť sa za tým. Písmo hovorí ďalej o túžbe (epithumei). Čiže niektorí muži by mali usilovať o to, aby sa stali staršími v cirkvi.
To je platné pre vedúcich starších, ako aj vyučujúcich. Príliš veľa mladých mužov túži po tom, aby boli farármi; príliš málo chce byť staršími. Zakaždým, keď sa modlíme, aby naše deti boli evanjelistami, misionármi, učiteľmi v nedeľnej škole, mali by sme sa tiež modliť, aby niektorí z našich synov podstúpili znamenitú úlohu dohliadania.
Neznamená to, že staršovstvo má byť ambíciou. Starší nerobia kampaň kvôli tomuto úradu. Vôbec nie. Nikto sa sám od seba nerozhodne, že bude služobníkom. Je na cirkvi, aby rozhodla, vedená Duchom Svätým, nasledujúc vodítka načrtnuté v tejto pasáži (viď tiež 1. Pt 5, 1-4, Tt 1, 5-9).
Avšak vonkajšie volanie cirkvi je vždy v súlade s vnútorným volaním človeka. Veľký puritánsky kazateľ William Perkins (1558-1602) sa opýtal: "Ako vieš, či Boh chce, aby si šiel [do služby] alebo nie?" Jeho odpoveď bola "Musíš sa opýtať oboch – svojho svedomia a cirkvi … Tvje svedomie musí posúdiť tvoje chcenie a cirkev tvoje schopnosti."[3] Slúžiť ako pastor môže byť vhodnou túžbou aj bez slepej ambície.
Prečo sa vôbec Biblia trápi tým, že hovorí, že dohliadač robí dobrú prácu? Možno preto, že je to také skľučujúce. Kalvínov komentár:
"Nie je to ľahká záležitosť reprezentovať Božieho Syna v tak veľkej úlohe ako je budovanie a rozširovanie Božieho kráľovstva, v starostlivosti o spasenie duší, ktoré sám Pán ustanovil na vykúpenie svojou vlastnou krvou a v riadení Cirkvi, ktorá je Božím dedičstvom."[4]
Alebo hodnota staršovstva je zdôrazňovaná preto, lebo táto práca je tak nebezpečná. Služobníci sa často stávajú martýrmi. V ranej cirkvi, a mnohokrát odvtedy, starší boli prví, ktorí dali svoje životy v mene evanjelia. Avšak, je to dobrá práca, pretože má Božie požehnanie v živote a Božiu odmenu v smrti.
Morálka starších
Dohliadanie nie je dobré dielo "keď sa k nemu dostanete", ale iba vtedy, ak ste pre neho kvalifikovaný. Čo sú Božie minimálne požiadavky? Aký je charakter staršieho podľa evanjelia?
Prvé kritérium zahŕňa všetky ostatné: "biskup musí byť bez úhony" (v. 2). Nie, že by niektorý muž mohol niekedy byť bez hriechu, ale musí byť bezúhonný vo svojom vonkajšom, pozorovateľnom správaní. Musí byť oslobodený od škandalózneho hriechu. David Dickinson napísal: "Keďže je to úrad a práca duchovná, starší musia byť mužmi duchovnými. Nemusia to byť nevyhnutne mužovia s veľkými darmi a významnou pozíciou vo svete, bohatí, alebo vyššieho vzdelania; avšak je nenahraditeľne nutné, aby boli mužmi Božími, v mieri s Ním, nové stvorenia v Kristu Ježiši." [5]
Bezúhonnosť staršieho podľa evanjelia musí byť nespochybniteľná. Existuje prípad staršieho, ktorého obvinili. Bola povinnosť jeho bratov (v Kristu – pozn. prekl.) vziať obvinenia vážne a pozrieť sa na danú záležitosť, čo aj urobili. Avšak starší, ktorý bol obvinený, bol muž tak cnostný a zbožný, že obvinenia sa zdali byť absurdné od samého počiatku. Bol mužom bez úhony.
Byť bez úhony, starší musí byť mužom jednej ženy (v. 2). To nevylučuje starých mládencov od toho, aby boli staršími. Vo všeobecnosti, starší sa oženia, avšak pripomeňme, že sám Pavol bol slobodný a prikazoval to aj druhým (1. Kor 7, 7; 9, 5). Niektorí sú toho názoru, že táto fráza znamená "ženatý iba raz". To by diskvalifikovalo vdovcov a tých mužov, ktorí prešli rozvodom. Avšak ak by mal toto Pavol na mysli, niekto by si mohol myslieť, že by mohol byť otvorenejší v tomto.
Význam tejto fráze je pravdepodobne viac všeobecný: starší musia byť sexuálne zodpovední. Gréci a Rimania tej doby tolerovali sexuálny hriech. Polygamia
sa praktizovala u Grékov aj u Židov.[6] "Sú bohaté dôkazy o tom, že manželstvo v tých časoch bolo ohrozované častým rozvodom, rozšíreným cudzoložstvom a homosexualitou."[7] Slová Demosténa ukazujú rozsah problému: "Milenky si držíme kvôli pôžitkom, konkubíny pre dennú starostlivosť o naše osoby, ale ženy kvôli tomu, aby nám priniesli legitímnych potomkov."[8]
Ako by sa mala cirkev postaviť proti takej sexuálnej nemorálnosti? Niektorí z falošných učiteľov v Efeze šli tak ďaleko, že zakazovali ľuďom sa ženiť/vydávať (4, 3). Ako by toto malo pomôcť!
Boží plán je trochu iný. Chce, aby vodcovia cirkvi boli živými príkladmi biblického manželstva: jeden muž a jedna žena v zmluve lásky až do smrti. V slovách Teodora z Mopsuestia (350-428), muža, ktorý mal iba jedinú ženu, "muž, ktorý sa zaviazal k monogamnému manželstvu, je verný svojmu manželskému sľubu."[9] Byť verný manželskému sľubu zahŕňa vyhýbanie sa intímnym vzťahom s inými ženami. Múdri pastori a starší nemávajú konzultácie so ženami sami alebo v súkromí.
Niekoľko nasledujúcich kritérií sa vzťahuje na súdenie staršieho. Musí byť triezvy, rozumný, slušného chovania.
Biblia Kráľa Jakuba prekladá triezvy (nephalion) ako "ostražitý". Striezlivý muž je "oslobodený od akejkoľvek formy extrémov, vášne alebo chvatu".[10] Je opatrný, obozretný, dokonca ostražitý. Slovo striezlivý popisuje spôsob, akým osoba kráča neskorov v noci v meste: nie nevyhnutne paranoidne, avšak na pozore. TO je nevyhnutné pre ochranu cirkvi. Ostražitý starší zbadá duchovné potreby a varuje pred duchovným nebezpečenstvom.
Nasledujúca je sebakontrola. Slovo sophrona sa týka robenia rozhodnutí. Znamená to byť citlivým. Mužovia, ktorí robia dôležité rozhodnutia ohľadom služby zboru musia byť opatrní. Musia mať vyvážený úsudok. Keď starší (obzvlášť farár) nezvažujú starostlivo svoje rozhodnutia, cirkev je zraniteľná vplyvu všetkých najnovších trendov v službe a teológii.
Sebakontrola sa vzťahuje aj na schopnosť kontrolovať svoj apetít. Francúzsky spisovateľ Rabelais (1493-1553) nastolil otázku, ktorú by sa každý starší mal opýtať samého seba: "Ako mám byť schopný riadiť ostatných, ak nemám plnú moc, aby som prikázal niečo sebe samému?" [11]
Starší majú byť slušného chovania (kosmonion). Majú byť pokojní a dobre vychovaní. Medzi inými vecami, toto sa vzťahuje aj na ich zvyk piť. Napriek tomu, že nemusí byť nutne čajíčkar, vážení starší nie je pijan. Alkoholik nemôže slúžiť ako dohliadač, pretože opilec nie je schopní triezveho úsudku.
Grécki filozofi používali slovo opilstvo (paroinon), aby ho vzťahovali na násilie, ako napríklad opileckú zúrivosť. Čo nasleduje ďalej teda nie je prekvapujúce, obzvlášť v pohanskom prostredí Efezu: starší nie je bitkár, ale prívetivý. Bitkári nie sú prijateľní pre túto službu. Starší nie je despota. Mužom, ktorí slovne alebo fyzicky zneužívajú, sa nedá dôverovať vo vedení Božích ovečiek.
Naopak, starší musí byť prívetivý (pleketen). Matthew Arnold to volal "sladká primeranosť". E.K.Simpson hovorí, že to znamená "vľúdny, milý, zhovievavý, ohľaduplný, veľkodušný, dobrosrdečný". [12] Starší musí byť prívetivý, čo je presný opak násilností.
Skutočná sila muža leží v jemnosti. Samozrejme, starší musí byť pevný, ak má zavrhovať hriech. Keď dohliadač postráda odvahu na konfrontáciu, zbor stráca zvoje presvedčenie. Avšak starší musí byť jemný. Musí žiť medzi Božím ľudom ako láskavý pastier. Musí byť solidárny so slabými a súcitný so zranenými.
Ba čo viac, starší nesmie byť nesvárlivý.Vemi pravdepodobne mal Pavol na mysli falošných učiteľov, keď toto písal. Začínali byť odbojní. Ich debaty ústili do závisti, zvady, rúhania, zlého upodozrievania, treníc ľudí, porušených na mysli (6, 4b-5a).
Čas od času sa v kostole zastavia návštevníci, alebo zatelefonujú s teologickými otázkami. Niektorí chcú počuť rady; ďalší sa chcú hádať. V tom prípade navrhnem, abe sme sa zhodli na tom, že sa nezhodneme a potom ich slušne vyprevadím preč. Cirkev nie je debatný krúžok.
Málo vecí je viac rozptyľujúcich pre Božiu prácu ako hašteriví vodcovia. David Dickson spozoroval rovnaký problém v Edinburghu viac ako storočie dozadu:
"Muži s vyhranenými názormi a bojovnosťou sú veľmi otravní v zhromaždení alebo kongregácii, a môžu sa stať terorom pre prezbyterov a ďalšie cirkevné orgány. Môžu milovať pravdu vo svojom srdci – a veríme, že často aj milujú – ale milujú tiež bojovanie … Nepríjemného a hanlivého ducha treba sledovať v každom jednom z nás a sa proti nemu modliť: je to častokrát predzvesť alebo spoločník v odpadnutí v učení alebo v živote." [13]
Hádajúco sa argumentujúci človek je najhorším druhom človeka, ktorého je možno mať v zhromaždení starších. Keď dohliadači diskutujú službu v cirkvi, potrebujú vyjadriť svoje názory, pretože najlepšie rozhodnutia vznikajú zo živej diskusie. Pri určitých príležitostiach je dokonca vhodné vyjadriť námietky. Avšak nikdy sa to nesmie diať v spornom duchu.
Starší nesmie byť ani milovníkom peňazí. Lakomstvo, ako sa tento hriech nazýva, sa častokrát nachádza v Pavlovom liste Timoteovi. Väčšina z 6. kapitoly obsahuje záležitosti ohľadom bohatstva a chudoby.
Častokrát táto otázka vyvstáva v histórii cirkvi. Od dní apoštolov niektorí ľudia skúšali použiť službu pre finančný zisk (viď 6, 5). Chamtivosť viedla ku skazenosti stredovekej cirkvi. Bližšie k naším časom, láska k peniazom prispela k úpadku mnohých veľkých zborov v amerických mestách. Tele-evanjelisti sú tým takí posadnutí, že kresťania sa stali neslávne známi pre pýtanie peňazí. V čase, keď to píšem, v novinách je správa o vodcoch takzvanej kresťanskej služby, ktorí zmizli aj s veľkou sumou peňazí.
Je veľkou chybou považovať bohatstvo za oprávnenie pre duchovné vodcovstvo. Byť bohatým nediskvalifikuje muža byť starším, avšak ani ho na to neodporúča. Na čo záleží je, ako využíva svoje peniaze, obzvlášť ako mu na nich záleží. Dohliadač nemá byť milovníkom peňazí.
Rovnaká neresť je spomenutá aj v list Židom 13. kapitole spolu s opačnou cnosťou: "Vaše správanie nech je bez lakomstva, buďte spokojní s tým, čo máte." (Žid 13, 5a) Liekom na chamtivosť je spokojnosť. Chamtiví ľudia vždy uvažujú nad tým, čo im chýba. Tí, čo sú spokojní, tým nechýba nič. Určitým spôsobom, tým, že majú všetko, čo potrebujú, sú takí bohatí, ako by im patril celý svet. Pretože starší sú spokojní, keď dôjde na peniaze, môžu ich použiť alebo nechať tak.
Povinnosti staršieho
Väčšina z kritérií v tomto zozname vysvetľuje skôr to akí starší sú ako čo robia. To kvôli tomu, že "užitočnosť staršieho bude závisieť pri dlhom behu viac na jeho charaktere ako na jeho daroch a znalostiach." [14]
Prešli sme dvoma požiadavkami, ktoré nám ukazujú povinnosti staršieho. Prvou je, že majú preukazovať pohostinnosť. Dohliadači majú mať otvorené domy, rovnako ako otvorené srdcia. Doslovne, majú preukazovať "lásku cudzincom" (philoxenon).
Pohostinnosť bola vždy medzi najvyššími kresťanskými cnosťami. Ktokoľvek víta cudzincov je ako Abrahám, ktorý hostil anjelov (1. Moj 18, Žid 13, 2). Všetci kresťania majú byť dobrí hostitelia.
V časoch ranej cirkvi, pohostinnosť bola nevyhnutná pre šírenie evanjelia. "Pretože v tých časoch neboli hotely porovnateľné s tými, čo poznáme teraz, a útulky pri ceste boli zriedkavé, špinavé, nebezpečné a nechutné."[15] Prirodzene, ľudia venujúci sa kresťanskej práci potrebovali dobré miesto, kde mohli zostať. Tento verš "ukazuje za normálnu pohostinnosť, ktorú [starší] by mal preukazovať ako hlava domácnosti k pohostinnosti, ktorú by mal rozšíriť v mene cirkvi." [16]
Pohostinnosť ostáva užitočná pre kresťanskú prácu aj v tieto dni. Ak k tomu majú príležitosť, starší by mali prijať misionárov. Základný princíp je, že starší musia osobne prispieť k celosvetovej práci šírenia evanjelia.
Existujú ďalšie dôležité dôvody pre súčasných kresťanov prečo praktizovať pohostinnosť. Jeden je kvôli evanjelizácii. Jedálenský stôl je jedno z najlepších miest, kde sa dá rozprávať o duchovných veciach s nekresťanskými priateľmi.
Pohostinnosť je tiež dôležitá pre dobro Božej rodiny. Jedno z veľkých ziel tejto postmodernej kultúry je rozštiepenie rodiny. Ako kresťania, musíme nájsť našu primárnu identitu ako bratia a sestry v Ježišovi Kristovi. Rodney Clapp uviedol presvedčivý prípad pre takýto postoj v jeho knihe Rodina na križovatkách. "S príchodom kráľovstva," píše Clapp, "Ježiš vytvoril novú rodinu. Je to prvá nová rodina, rodina Jeho nasledovníkov, ktorá si medzi prvými žiada vernosť." [17]
Jedno z najlepších miest pre vytvorenie rodinných pút je okolo jedálenského stola. Pri jednej príležitosti som pozval kresťanského brata, aby sa k nám pripojil pri vianočnom obede. Bol veľmi obozretný, pretože nechcel narušiť akýkoľvek "rodinný čas". To bolo ohľaduplné; rodina potrebuje, aby trávila čas pokope. Ale ak sme bratia a sestry v Ježišovi Kristovi, tak potom akýkoľvek čas, keď sme spolu je "rodinný čas". Najmä starší musia dbať na to, že budeme tráviť kvalitný čas spolu ako rodina.
To nás privádza k vlastnostiam, ktoré ležia v srdci dohliadačovej práce. Musí byť schopný vyučovať; doslovne, musí byť "didaktický" (didaktikon). Musí byť "kvalifikovaný vzdelaním a morálnou silou aby šíril pravé kresťanské učenie ako protiklad mnohých falošných učiteľov." [18] Starší musí mať múdrosť, hovorí Kalvín, "v poznaní ako použiť Božie slovo pre dobro ľudí." [19]
Presbyteriálne cirkvi sa riadia 1. Tim 5, 17 v rozlišovaní medzi učiacimi a vedúcimi staršími: "Starších, ktorí boli dobrými predstavenými, najmä tých, čo sa unúvajú v kázaní a vyučovaní, treba považovať za hodných dvojitej cti." Všetci starší riadia záležitosti cirkvi; niektorí sa sústredia na vyučovanie a kázanie.
Hlavná práca služobníkov je vyučovať Slovo Božie. Služobník môže tiež robiť mnohé ďalšie veci. Môže spravovať. Môže viesť chvály. Môže vyučovať učeníkov. Môže radiť. Môže určovať víziu pre cirkev. Ale hlavne a v prvom rade, služobník je učiteľ Biblie.
Avšak služobníci nie sú jediní, ktorí musia byť schopní vyučovať. Táto schopnosť prináleží aj vedúcim starším. Ich učenie má miesto v rozličných kontextoch. Vyučujú na detskej besiedke a pri domácom štúdiu Biblie. Vyučujú kdekoľvek činia učeníkov, evanjelizujú alebo konajú pastorálne návštevy. Pre všetky tieto povinnosti, vedúci starší musia byť schopní vyučovať.
Staršieho rodina
Človek sa nestane dohliadačom cez noc. Staršovtsvo je jednou z úloh, ktorá vyžaduje predchádzajúce skúsenosti. Miesto pre staršieho, kde získa skúsenosti je jeho domov. " … dobre spravuje svoj dom a deti má v podriadenosti s celou počestnosťou" (v. 4) Rodinný život staršieho musí byť príkladný.
Slovo pre spravovanie (proistamenon) má dva významy. Jeden je dohliadať alebo riadiť záležitosti, ako je neskôr preložené (5, 17) Druhý význam je "pestovať" alebo "starať sa". Otcovstvo v sebe zahŕňa obe tieto veci. Otec je vodca. Riadi domácnosť. Spôsob, akým to robí, je že sa stará o potreby každého člena rodiny. To je presne to, čo robí starší. Precvičujú svoju duchovnú autoritu riadením aj starostlivosťou.
Čo znamená pre dohliadača, že udržiava deti v podriadenosti? Znie to takmer tak, akoby muž mal riadiť svoju rodinu silou. Avšak samozrejme poslušnosť nikdy nemôže byť vynútená, pretože je to záležitosť srdca. Všetko, čo daný verš hovorí je "mať deti v poslušnosti."
Ako sa deti stanú poslušnými? Pavol dáva nápovedu: "s celou počestnosťou". Počestnosť znamená úcta alebo vážnosť. Môže sa to vzťahovať na spôsob akým deti jednajú so svojím otcom. Rodičia majú právo vyžadovať rešpekt od svojich detí. Avšak opisuje to tiež spôsob vaťahu otca k svojim deťom. Zaobchádza s nimi ako s ľudskými stvoreniami. Preto ich vzťah je založený na vzájomnom rešpekte.
Ak sa na to pozrieme z druhej strany, otec, ktorého deti rešpektujú musí byť dobrý otec, čo je presne to, čo cirkev hľadá. Muž, ktorý sa dobre stará o svoje vlastné deti je pripravený starať sa o všetky Božie deti. Už vie, ako poučovať, vychovávať, trestať a trpezlivo jednať s odporom.
Puritáni veľmi radi hovorili, že rodina je malý zbor (cirkev). Toto bolo pravdivé obzvlášť v časoch prvých kresťanov, keď sa väčšina zhromaždení konala v domoch ľudí. Avšak to bude pravdivé vždy. Kniha spoločnej modlitby stavia túto otázku ako nariadenie: "Budeš usilovne formovať a utvárať samého seba, a svoje rodiny, podľa učenia Kristovho, a robiť ako seba, tak aj ich, rovnako ako aj obcovanie u vás, zdravými príkladmi a vzormi Kristovmu stádu?" [20]
Dôležitosť života rodiny staršieho je očividná. Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! (v. 5) Toto je rečnícka otázka. Očividne, človek musí mať svoj dom v poriadku predtým, ako môže udržiavať Boží dom v poriadku. Žiaľ, väčšina kresťanov pozná učiacich a vedúcich starších, ktorí nevedia, ako spravovať svoje rodiny. Avšak mnohí ďalší otcovia vedia ako, a sú tými najlepšími staršími a pastormi.
Slovo starať sa (epimeleomai) je bohaté na praktické dôsledky. Vyskytuje sa ešte raz v Novom Zákone. Ježiš ho použil keď hovoril ako muž, ktorý šiel do Jericha bol olúpený a ponechaný na smrť.
"No, potom prišiel k nemu nejaký Samaritán, uberajúci sa cestou, a keď ho videl, milosrdenstvom bol hnutý a pristúpil a poobväzoval jeho rany a polial olejom a vínom a vyložiac ho na svoje vlastné hovädo zaviedol ho do hostinca a postaral sa o neho." (Lk 10, 33-34)
Samaritán je krásnym príkladom pre otcov a starších. Starať sa o ľudí vždy vyžaduje obeť. Zahŕňa to ľútosť, liečenie a prijatie. Nepochybne Samaritán mal svoj vlastný naplnený rozvrh s dlhým zoznamom vecí, ktoré treba urobiť. Avšak dobrí susedia – podobne ako dobrí otcovia a dobrí starší – sú ochotní byť obťažovaní problémami ostatných ľudí.
Skúsenosti staršieho
Posledné dve kritériá nie sú len pre dobro cirkvi, ale aj pre dobro staršieho samotného. Nie novák, aby nadujúc sa neupadol v odsúdenie diablovo. (v. 6) Toto kritérium sa týka duchovnej zrelosti. Pavol volá novopokrstených kresťanov neophyte, čo doslovne znamená "nový rast", alebo "novo zasadený".
Jedno leto správcovia na Wheaton College urobili hroznú chybu. Po zarovnaní futbalového ihriska, nesprávne nasiali novú trávu a celú ju zmylo preč. Koncom augusta bolo futbalové ihrisko stále samá hlina. Nová tráva bola zasadená a vyrašila takmer okamžite. Počas celej jesene tam rástla svieža tráva a zeleň. Vyzeralo to krásne, ale ešte sa na tom nedalo hrať. Ak by bolo ihrisko využité na futbalové zápasy, veľké kusy trávnika by boli vytrhávané každým kopnutím. Tráva potrebovala byť otužovaná zimnými búrkami.
Rovnakým spôsobom čerstvý kresťan nie je pripravený na dohliadanie na cirkev. Ešte neprešiel zimou duchovných ťažkostí. Staršovstvo nie je miesto pre začiatočníkov. Ako Pavol neskôr hovorí, rúk na nikoho rýchle nevzkladaj. (5, 22) Je lepšie mať nedostatok starších, ako mať nováčika v prezbyterstve.
V skúmaní človeka pre staršovstvo, zbor by mal vziať v úvahu jeho duchovný vek, nie jeho biologický vek. Keď som bol stále ešte dvadsiatnikom, mal som interview na pozíciu staršieho pastora. Otázka môjho veku prirodzene prišla na pretras. Avšak jedna mladá žena zo zboru správne poukázala na to, že keďže poznám Pána už od detstva, bol som kresťanom už desaťročia. Nebol som čerstvo obrátený.
Keď sa hviezda Dalaských Kovbojov Deion Sanders stal kresťanom v roku 1997, chcel hneď vstať a ísť kázať. Avšak najprv vyhlásil, že si zoberie mesiac na štúdium Biblie, "alebo ako dlho bude treba." Pán Sanders podcenil to, aké náročné je zvládnuť Bibliu, avšak mal správny inštinkt. Napriek tomu, že novoobrátenec je plný nadšenia, nie je pripravený byť pastorom.
Slovo pre ješitnosť (tuphotheis) je vlastne slovo znamenajúce byť naplnený dymom. Niekedy sa to berie ako "nadutý". Novoobrátenci rastú tak rýchlo v kresťanskom živote, že sú pokúšaní pozerať zvrchu na ostatných. Avšak pýcha je najnebezpečnejšia z charakterových zrád u služobníka, ktorý musí byť sluhom všetkých.
Je tu však aj iný spôsob, ako porozumieť odkazu na dym. Nebezpečenstvom môže byť, že novoobrátenec bude mať zahmlený úsudok [21] Dym falošného učenia môže byť zaslepujúci. Veľmi pravdepodobne jeden z problémov s falošnými učiteľmi v Efeze bol ten, že to boli noví veriaci. Cirkev spravovaná novokrstencami pravdepodobne skončí v teologickej hmle.
Staršieho povesť
Posledná požiadavka na staršieho je, že musí mať aj dobré svedectvo od tých vonku. (v. 7) Toto je pripomenutie toho, že cirkev je vo svete. V ustanovení dohliadačov, určité ohľady musia byť brané aj na nekresťanskú verejnosť. Toto môže vysvetliť prečo toľko z kritérií na dohliadača predstavujú najvyššie cnosti v pohanskej kultúre. Starší musí mať výnimočné referencie zvonku, rovnako ako aj zvnútra cirkvi.
Dojem ľudí o tom, kto je Kristus, je čiastočne založený aj na tom, kto sú jeho služobníci. Služobníci majú verejnú úlohu v komunite. Dokiaľ ich životy nehovoria sami za seba, nikto nebude počúvať tomu, čo hovoria. Ak ľudia nemajú vysokú mienku o vodcoch cirkvi, nebudú mať vysokú mienku o cirkvi samotnej. Cirkev má už teraz dostatok kritikov a odporcov bez toho, aby ustanovovala škandalizovaných mužov do duchovenstva.
Chryzostom, veľký kazateľ v Konštantinopole, urobil výborný postreh o tomto verši. Vyzdvihuje, že napriek tomu, že Pavol a apoštolovia boli častokrát prenasledovaní, nikdy to nebolo na základe obvinení zo zlej morálky. Práve naopak.
"Boli ohováraní ako podvodníci a šarlatáni kvôli ich kázaniu, a to preto, lebo nemohli zaútočiť na ich morálne vlastnosti a životy. Lebo prečo nikto nehovoril o apoštoloch, že boli smilníci, nečistí alebo žiadostiví, ale že boli podvodníci, čo sa vzťahuje iba na ich kázanie? Nebude to preto, že ich životy boli bezúhonné?" [22]
Spôsob, akým apoštolovia žili, prináša správu – nie posol, ale samotný odkaz.
Toto je príklad pre každého veriaceho. Aké jednoduché by bolo vyhrať svet pre Krista, ak by sa každý veriaci správal ako kresťan. Ako to je teraz, nachádzame sami seba obhajujúc nasledovníkov evanjelia rovnako často ako obhajujeme evanjelium samotné.
Pozor na diabla
Tieto kritériá končia hrozivou poznámkou. Pavol sa dvakrát odkazuje na Božieho úhlavného nepriateľa. Ak novoobrátenci sa predčasne dostanú do úradu, môžu upadnúť v rovnaké odsúdenie ako diabol (v. 6). Alebo starší so zlou povesťou upadne do pohanenia a do smečky diablovej (v. 7)
Keď cirkev urobí slabý výber starších, je tam vždy nebezpečenstvo pre nich, že upadnú do diabolského správanie. Ako satan, starší sa môže stať pyšným. Potom, rovnako ako satan, bol by predmetom Božej kliatby kvôli svojej spupnosti a odboju. Alebo starší môže padnúť do pasce pripravenej satanom. Ako nevedomý vták, môže sa zatúlať do vtáčnikovej siete.
Sme vedení do jasného záveru: satan je tam vonku, aby dostal starších cirkvi. Toto je základná vojenská taktika. Vážne, je to najstarší trik v knihe. Satan ho používal už od čias Adama. Najlepší spôsob, ako poraziť armádu je zaútočiť na jej velenie a riadenie. Aký je lepší spôsob, ako otriasť Božími plánmi pre cirkev Ježiša Krista, ako zvrhnúť starších, ktorých On ustanovil do vedenia?
Povážte, ako efektívny bol satan v posledných rokoch pri ničení úradu staršieho. Za prvé, mnoho služobníkov upadlo do vážnych hriechov. Keď je služobník zneuctený, jeho služba je zneuctená. Vskutku, celá cirkev Ježiša Krista získava zlú povesť kedykoľvek služobník spácha škandalózny hriech.
Za druhé, staršovstvo sa stalo bitevným poľom za práva pohlaví. Výsledok tohto – okrem rozdelenia – je odvrátenie pozornosti od služby Slova.
Za tretie, mnoho kresťanov má pocit, že majú právo sťažovať sa na svojich starších. Príliš často kresťania reptajú na to, že by ich starší mali robiť toto, alebo nerobia tamto. Ak učiaci alebo vedúci starší je vinný z hriechu, má napravený na základe inštrukcií, ktoré dal Pavol v 5. kapitole. Ak je možné jeho službu zlepšiť, tak sa za neho modlite, alebo ešte lepšie, ponúknite sa, že mu pomôžete s niektorými povinnosťami. Sťažovať sa na duchovných vodcov je presne to, čo satan chce, aby sa robilo. Dávajte pozor, aby ste to nerobili!
Tieto spomínania diabla sú pripomenutím pre dohliadačov, aby boli na stráži. Dávajte pozor na pokúšania. Žite bez úhony. Používajte dobrý úsudok. Praktizujte pohostinnosť. Obraňujte zdravé učenie. Buďte mierumilovný. Starajte sa o svoje rodiny. Odolávajte diablovi, a on utečie od vás (Jk 4, 7b)
Toto je tiež pripomenutie pre všetkých kresťanov aby sa mocne modlili za starších v cirkvi. Sú predmetom najintenzívnejšej duchovnej vojny.
Nikdy nezabudnem na spôsob, akým mi jeden zrelší kresťan opisoval, ako sa za mňa modlí. Povedal: "Chcem, aby ste vedeli, že sa za vás modlím každý deň. Mám pocit, že to musím robiť, aby sa reťaz nepretrhla. Nemám taký pocit naliehavosti pri nikom inom, ale mám pocit, ako by sme sa mali zhromaždiť okolo vás v modlitbe aby sme vás ochránili od satanových útokov."
Toto sú slová človeka, ktorý vie, na čo sa diabol chystá, a proti čomu stoja starší cirkvi. Modlite sa podľa toho.
Použité pramene:
[1] David Dickson, The Elder and His Work (Philadelphia, 1883; repr. Dallas, TX: Presbyterian Heritage, 1990), 4.
[2] Walter Lock, A Critical and Exegetical Commentary on the Pastoral Epistles (I & II Timothy and Titus), International Critical Commentary (Edinburgh: T & T Clark, 1924), 34.
[3] William Perkins, The Art of Prophesying(Edinburgh: Banner of Truth, 1996), 188-9.
[4] John Calvin, The Second Epistle of Paul the Apostle to the Corinthians and the Epistles to Timothy, Titus and Philemon, trans. by T. A. Smail, Calvin’s Commentaries (Edinburgh: Oliver & Boyd, 1964), 222.
[5] Dickson, 5.
[6] George Knight, The Pastoral Epistles, New International Greek Testament Commentary (Grand Rapids, MI: Eerdmans, 1992), 158.
[7] Thomas C. Oden, First and Second Timothy and Titus , Interpretation (Louisville, KY: John Knox, 1989), 141.
[8] Demosthenes, “Against Neaera,” Private Orations, trans. by A. T. Murray, Loeb Classical Library (Cambridge, MA: Harvard University Press), Vol. VI, Oration 59:122 (pp. 445, 447).
[9] Quoted in Knight, 158-9.
[10] Gordon D. Fee, 1 and 2 Timothy, Titus, New International Biblical Commentary (Peabody, MA: Hendrickson, 1988), 81.
[11] François Rabelais, Works, trans. by D. M. Frame (Berkeley, CA: University of California Press, 1991), Ch. 52.
[12] Quoted in Donald Guthrie, The Pastoral Epistles, Tyndale New Testament Commentaries (Downers Grove, IL: InterVarsity, 1957),
[13] Dickson, 7.
[14] Dickson, 8-9.
[15] John Stott, Guard the Truth: The Message of 1 Timothy and Titus (Downers Grove, IL: InterVarsity, 1996), 95.
[16] Jouette M. Bassler, 1 Timothy, 2 Timothy, Titus (Nashville, TN: Abingdon, 1996), 67.
[17] Rodney Clapp, Families at the Crossroads (Downers Grove, IL: InterVarsity, 1993), 76-7.
[18] William M. Ramsay, Historical Commentary on the Pastoral Epistles, ed. by Mark Wilson (Grand Rapids, MI: Kregel, 1996), 71.
[19] Calvin, 79.
[20] The Book of Common Prayer (New York: Protestant Episcopal Church, 1945), 542-3.
[21] Bassler, 68.
[22] John Chrysostom, “Homilies on the Epistles of St. Paul the Apostle to Timothy, Titus, and Philemon,” trans. and ed. by Philip Schaff, Nicene and Post-Nicene Fathers, First Series, 14 vols (Peabody, MA: Hendrickson, 1994), 13: 439.
