Boli sme v nedeľu v kostole … a bol som dojatý. Ešte aj teraz na to spomínam, a v duchu sa smejem 😉
Neboli sme u nás, ale v jednom krásnom zbore … nebudem opisovať veľa podrobností, nie je to dôležité pre tento príspevok. Krásny zbor na konci dediny v Slanských vrchoch.
Kostol začínal o 10:00, ale už pred pol 10. bolo z neho (inak, bola to moderná budova) počuť mládežnícke piesne.
Náš Šušo sa hral vonku, ale už bol taký všelijaký – tak som ho zobral na ruky, a šiel sa pozrieť dnu.
Na pódiu stáli štyria mladí ľudia s mikrofónmi a nacvičovali piesne na zhromaždenie. Ďalšie dievča hralo na klavíri, brat kazateľ sedel v lavici a všetkých sledoval. Boli tam len oni, a my dvaja so Šušom. Tak sme si tam sedeli, počúvali ich a ja som s nimi spolu spieval …
Bol to krásny moment – myslel som na to, že som tu so svojim synom, ďalšou generáciou, ktorá príde po nás … a zrazu mi pripadalo, ako by to bol koncert len pre nás dvoch.
Keď bol menší, tak som mu spieval, keď v postieľke zaspával … Spomenul som si na to v tú nedeľu, v tom kostole, a bol som v tej chvíli naozaj dojatý – lebo mládežníci na pódiu začali spievať presne tú istú pieseň, ktorú som ja spievával Šuškovi.
Já vím, On mi odpoví,
moci svého jména vysvobodí.
Chci žít ve stínu křídel Tvých,
spěchám do stínu křídel Tvých,
smím žít ve stínu křídel Tvých.
Teď smím jít v pokoji dál, vím,
že jsi mi blízko, haleluja.
